NP SEEWINKEL

Národný park Seewinkel založený na juhovýchode rakúskeho jazera Neusiedler See je vzdialený od Bratislavy hodinu jazdy a je dokonalým rajom pre fotografov. Žije v ňom okrem iného 340 druhov vtákov. Zaslúži si rozsiahly článok s množstvom fotografií. Aby som sa však vyhol nudnému  opisu, rozhodol som sa radšej napísať "nikdy nekončiacu" sériu krátkych správičiek s niekoľkými fotkami. Na začiatok malá ukážka.

 

 Kačica chrapľavá

Trsteniarik malý

Brehár čiernochvostý

 

Pobrežník bojovný

Lyžičiar biely

Beluša veľká

NA VEĽKOSTI ZÁLEŽÍ

Keby bol biblický raj v Kostarike, Eva by si z jedného miestneho listu mohla "dať ušiť" celé šaty a nemusela by vyhadzovať celé dni Adamovi na oči, že si nemá čo obliecť a že musí chodiť skoro nahá len s jedným malým listom na lone a že keby ju miloval tak by jej niečo kúpil alebo aspoň jej požičal kreditnú kartu.

 

 

DISCIPLÍNA MUSÍ BYŤ

Všetci si pamätáme chvíle, keď pani učiteľka v materskej alebo aj základnej škole odvážne skočila do cesty prechádzajúcim autám aby im ukázala červený terčík a my deti školou povinné sme mohli pokojne prejsť cez cestu. Úplne rovnaký zážitok sme mali s divými africkými slonmi v keňskom NP Tsavo West.

Išli sme na poslednom mieste v skupine asi troch možno štyroch áut smerom k východu z národného parku tesne pred záverečnou hodinou. Všimol som si, že na pravej strane blízko cesty postáva slon. Intuitívne som naznačil vodičovi aby zastavil. Chcel som urobiť zopár fotiek v mäkkom svetle zapadajúceho slnka. Na niektorých fotkách je vidieť ako auto pred nami pokračuje v prachu ďalej. Celý nasledujúci zážitok bol vyhradený len pre nás.  Zo slona sa vykľula  slonica vodiaca malé stádo. Prakticky okamžite ako zbadala, že sme zastavili, vošla do cesty.  Hneď za ňou nasledovali členovia rodiny. Pokojne sa otočila priamo proti nám a zastavila. Bez známok agresie roztiahla uši v snahe vynútiť si náš rešpekt. Ako keby ho už nemala. Vodič bol pripravený zaradiť spiatočku a ja som dúfal, že som za foťákom dobre schovaný. Andy som nepočul ani dýchať. Ostané slony mali len jediný cieľ. Rýchlo, disciplinovane a potichu prejsť cez cestu. Big Mama pomaly kráčala s pohľadom upreným na nás a čakala ako tá hore spomínaná pani učiteľka, kým sa všetci nestratia v poraste na druhej strane cesty. Potom sa otočila, ukázala nám ten najväčší zadok v Afrike a po pár sekundách nebolo po slonoch ani stopy.

 

Vtipná bola skutočnosť, že sa všetko odohralo tak rýchlo a zo strany slonov tak veľmi disciplinovane, že som nestihol vymeniť dlhé sklo za krátke. Priestor celej šírky cesty od kraja po kraj som nedokázal natesnať do hľadáčika. Výslednú momentku som sa musel pokúsiť dorobiť vo photoshope asi takto:

 

 

 

 

 

ČAROVNÉ MIESTO

Pre pozorovateľov vtákov je Gibraltár ako miesto spojenia dvoch kontinentov skutočný zázrak. To platí aj pre obdobie mimo jarnej a jesennej migrácie. Vzhľadom na skutočnosť, že počas hodinovej jazdy autom po poľných nespevnených cestách medzi kvalitne zaburinenými a sem tam aj pokosenými svahmi v bežné júlové ráno, som mohol pozorovať desiatky druhov vtákov. Neviem si predstaviť ako to tam vyzerá počas tých pár týždňov, keď doslova milióny vtákov menia miesto svojho pobytu. Rozdiel v únikovej vzdialenosti pri jazde autom a chôdzi bol obrovský. Pred autom nemali vtáky žiadny rešpekt aj keď som zastavil. Aký to rozdiel oproti našim operencom, ktorí letia kade tade už pri zastavení, nie to ešte pri otvorení dverí. Po piatich minútach som už ani neskúšal vychádzať z auta. Dokonca som mohol cúvať a otáčať sa.

 

Vo vážnych článkoch našich odborníkov som sa dokonca aj tento mesiac dočítal, že Bocian biely nikdy v Afrike nehniezdi. Mnohokrát som videl počas minuloročného júlového tripu v Maroku opak. Bociany hniezdili na pamiatkach chránených UNESCO a na minaretoch po celom Maroku. Nemali žiadnu úctu k dávnym vekom ani k Alahovi. Znamená to, že buď vôbec nemigrujú alebo aj keď migrujú zo severu na juh, tak len po samotnej Afrike. 

 

 

Len o kúsok ďalej, len dva kilometre za prielivom, priamo nad dialnicou, blízko mesta Algeciras sú hniezdne kolónie bocianov vybudované na oceľových stĺpoch veľmi vysokého napätia. Samozrejme, je to už v Európe ale veľa práce s lietaním si bociany nedali.

 

 

Je jasné, že sa tam citia ako doma a ani ich nenapadne lietať ďalej na sever.

 

 

Z množstva druhov by som vybral tie, ktoré sa v našom okolí vidieť nedajú alebo len veľmi zriedkavo.

 

 Škovránka krátkoprstá

Pŕhľaviar čiernohlavý

 

 Penica sivá

Skaliarik sivý

 Zdochlinár biely

 Sup bielohlavý

 Hadiar krátkoprstý

 

TARIFA - HLAVNÉ MESTO VETRA

Na atlantických plážach západne od hlavného mesta vetra fúka od rána do večera už celé veky. Ako my evidujeme prírodné katastrofy typu: snehová kalamita v BA v roku 1985 alebo veterné polomy vo Vysokých Tatrách v roku 2004, miestni evidujú dni, kedy nefúkal vietor. Je to pre nich výnimočná udalosť. Babky a dedkovia sedia pred domom a hovoria: „Pamätáš sa na november tridsiatehopiateho? Vtedy nefúkalo celé tri dni.“ Pre našinca je to trochu otrava. Silný vietor v prvej chvíli moc neregistrujeme. Po polhodine však tá strana tela, ktorá je odvrátená od slnka, pomaly mrzne. Bez závetria si pobyt na pláži neužiješ.

Pre jedného otrava a pre druhého nevyhnutnosť. Kiteboardisti z celého sveta sa chodia na tieto miesta vyblázniť do sýtosti. Myslím, že obrázky nepotrebujú nejaký špeciálny komentár. Pre nepripraveného je pohyb na vlnách trochu chaotický a podvedome čaká kedy sa tí blázni zrazia. Nič také sa však nestalo.

 

 

Na horizonte je vidieť mestečko Tarifa a bralo, ktoré je už v Afrike

 

 

 

 

 

 

Výuka beží priamo na pláži

 

 

 

 

Frajeri ukazujú, čo vedia

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Viac na www.picasaweb.google.com/orolinpo

 

Pre tých, ktorí by chceli vedieť trochu viac Googel hovorí:

Kiting, alebo kiteboarding /od slova kite – z angl. drak/ je nový doskový šport, pozoruhodný využitím sily vetra prenášanej na jazdca a dosku prostredníctvom draka. Existujú viaceré formy na vode a na zemi. Pri tejto innosti sa dokáže jazdec odpútať od zeme a vo vzduchu vykonávať obraty okolo vertikálnej aj horizontálnej osi. Kiteboarding bol síce v svojich začiatkoch dosť nebezpečný šport, ale s vývojom nových materiálov, tvarov a vylepšení sa tento šport stáva dostupný pre bežnú populáciu. Púšťanie draka má dávnu históriu. Už pred 2800 rokmi sa v starovekej Číne púšťali draky vyrobené z hodvábu a bambusu. Používali sa na predávanie odkazov, meranie vzdialeností, testovanie vetra, dokonca dvíhanie ľudí. V 13. storočí priniesol prvý kite do Európy Marco Polo. V roku 1984 si dvaja bratia z Francúzska, Bruno a Dominik Legaignoux nechali po viacročnom vývoji patentovať nafukovací kite. Z tohto dizajnu potom vyvíjali ostatné firmy svoje vlastné kity. Zakladateľom tohto smeru bol Peter Lynn z Nového Zélandu. Na ťahanie používal tzv. komorové draky. Tento kite bolo možné vyštartovať aj po páde do vody. Taktiež dokázal stúpať proti vetru. Vývojári koncom 90-tych rokov zmenili vodnú lyžu na dosku podobnú surfovej doske. Bruno Legaignoux pokračoval ďalej vo vývoji dizajnu draka a výsledkom jeho úsilia bol tzv. bow kite. Licenciu na tento revolučný dizajn predal mnohým firmám. Do roku 1998 sa stal kitesurfing známym športom . Vznikali školy kitesurfingu. Prvé preteky sa konali v septembri 1998 na ostrove Maui. Okrem využitia vetra vyššie nad povrchom zeme kite zvyšuje svoj výkon aj vplyvom tzv. jazdného vetra, teda vetra, ktorý vzniká samotným pohybom draka. Keďže drak je vedený na 20 až 25 metrových šnúrach, pri krivočiarom pohybe po dráhe v tvare čísla 8 vzniká veľké uhlové zrýchlenie, stúpa rýchlosť jazdného vetra a tým aj ťah draka. Vplyvom vztlakovej sily sa drak dostáva do výšky a pomocou šnúr ho človek dokáže otáčať na obe strany a riadiť. Princípom vzniku ťažnej sily pri lete draka je rozdielna dráha, ktorú musí vzduchová masa prejsť pri obtekaní hornej a dolnej časti draka. Výsledkom je sila, ktorá dokáže v silnejšom vetre a väčšej ploche draka bez problémov zodvihnúť dospelého človeka do výšky a umožniť mu vznášať sa aj niekoľko sekúnd.  

 

 

 

71. VTÁČÍ DRUH

Nabralo to tempo ako keby som sa rútil dolu kopcom. Ešte som nestačil spracovať fotografie predchádzajúceho druhu a ukázal sa ďalší. Na stĺp elektrického vedenia sadla "obyčajná" Hrdlička záhradná. Okolo záhrady ich je vidno množstvo, veľakrát mi doslova v poslednej chvíli odlietavali spred kolies auta. Dva roky ma však ignorovali priamo pred krytom. Záber nie je zrovna z kategórie wildlife ale keď už sadla na blízky stĺp, dúfam, že sadne aj do záhrady alebo na okolité stromy.

 

 

 

 

70. VTÁČÍ DRUH

Pondelňajšie ráno je trocha lotéria. Otázka znie: priletia alebo nepriletia po dvojdňovej víkendovej  prestávke bez prikrmovania. Nerobím si ilúzie. Je jasné, že pred kryt nechodia pre moje pekné oči. Nasypal som im a sýkorky a vrabce aj napriek pomerne silnému vetru prišli. Sotva 10 minút po usadení sa v kryte, sa zjavil Králiček ohnivohlavý. Znamená to, že som dostal pred objektív 70. druh. Po hniezdnej sezóne vyzerá trochu rozcuchaný ale počíta sa. Zajtra ho skúsim prilákať nahrávkou.

 

Zajtra neprišiel. Zato pozajtra sa ukázal znovu.