PEACOCK

Páv korunkatý je veľký pán medzi vtákmi. Impozantný chvost mu slúži na predvádzanie sa pred samičkami. Tí šťastnejší vedci - ornitológovia, ktorí sú platení za takúto činnosť, zistili, že samičky dávajú prednosť kohútom s väčším počtom očí na chvoste. Zistili, že vedia rozoznávať dokonca aj rozdiely medzi chvostami so 71 a 72 okami. Otázka je či samičky dokážu napočítať až do 72 alebo len porovnávajú dva obrázky a hľadajú na nich rozdiel ako v časopise. Nemenej zaujímavý je proces vztyčovania chvostu. Deje sa to pomaly, impozantne a so všetkou vážnosťou. Hrdé vystavovanie chvosta na obdiv samozrejme nasleduje. Netancuje. Len sa vážne prechádza. Niet sa čo diviť. Veď od toho závisí skutočnosť či kohút dnes skóruje alebo nie. Alebo ešte horšie, že skóruje konkurent.

 

 

BLÍZKE STRETNUTIE TRETIEHO DRUHU

Takto sa nazýva stretnutie s mimozemskou civilizáciou. V jeden augustový deň cestou do krytu na ranné fotenie som sa stal svedkom takéhoto stretnutia. Po skúsenostiach z minulosti si vždy pri vjazde do lesa pripravím foťák na sedadlo spolujazdca. V to ráno mi cestu skrížilo neidentifikovateľné stvorenie. Ako sa vo svetle reflektorov ukázalo nebol to zelený mužíček ale divé prasiatko. Vyzeralo zatúľané ako E.T. a určite hľadalo rodinu a domov. Pýtal som sa ho či mu môžem pomôcť ale neodpovedalo mi. Určite v tom bola jazyková bariéra. Chvíľu ešte postálo vo svetle reflektorov akoby čakalo, že ho vytiahnu do vesmírnej lode. Urobil som zopár fotiek a potom zmizlo v tmavom lese.

VZDUŠNÝ SÚBOJ

Cestou zo Štúrova sme v jedno nedeľné aprílové dopoludnie spolu s Andy navštívili tzv. Parížske močiare. Nezvyklý názov pre juho slovenský močiar. Tento sa rozprestiera v povodí potoka Paríž. Preto ten divný názov. Absolvovali sme asi dvojhodinovú prechádzku, ktorej top zážitkom bolo šantenie dvoch samcov Kane močiarnej. Na tvári miesta som si najprv myslel, že to sú svadobné tance nejakého páru ale po prieskume na monitore podľa sfarbenia peria by som povedal, že to bol súboj dvoch samcov. Najprv to vyzeralo ako bežný vzdušný súboj ale potom sa navzájom zachytili nohami a spolu padali v špirále voľným pádom. Niekoľko krát to len pre nás zopakovali. Úžasné vzdušné divadlo.

 

NP SEEWINKEL V.

Teplé a vlhké leto a jeseň plná hmiel a dažďa je príčinou veľmi vysokého stavu vody v jazere a stoviek zatopených lúk a pasienkov. Kam sa človek pohne, všade je plno vody.  Bolo treba prispôsobiť sa dôsledkom týchto javov. Niektoré druhy vtákov bolo treba hľadať na z minulých rokov nezvyklých miestach.

Obrázky koní vo vode nebolo počas leta a jesene ťažké nájsť.

 

 

Srnčia zver sa viac pohybovala vo vinohradoch a poliach nakoľko bola vodou vytláčaná .

 

Aj bažanty sediace na stromoch svedčili o tom, že nemajú radi mokré bruchá.

 

Naopak dravé vtáky boli na tom lepšie. Životný priestor hmyzu, jašteríc, hadov a drobných cicavcov sa zmenšil a vo väčšej koncentrácií na menšom priestore sa ľahšie lovili.

 Sokol myšiar lietal ponad trávou medzi mlákami vody a zháňal niečo do zobáka. Ulovil veľkého lúčneho koníka a sadol si s ním na vahadlovú studňu. Myslel som, že ju zhltne naraz. Chyba. Pekne si obtrhal nestraviteľné nohy a krídla a chutný zvyšok si natrhal a zjedol.

 

 

 

 

NEBESKÝ JELEŇ Z DUDÍNA

Mal som zjavenie. Opravujem, mali sme zjavenie. Spolu s Ferom. Potulovali sme sa po lesoch v Dudíne. Práve sme stúpali dlhou tiahlou pravo točivou zákrutou v dubovom háji. Ja som išiel prvý a Fero tak desať metrov za mnou. Les bol aj napriek značne opadanému lístiu stále tmavý. Chcelo to mať nastavenú citlivosť aspoň ISO 1600 aby sme sa dostali na prijateľné časy. Ja som mal a Fero nemal. Zabudol prestaviť ISO po opustení slnkom presvetlenej lúky. Ukázalo sa, že urobil dobre. Správne nastaveným foťákom sa totiž nedá odfotiť paranormálny jav alebo zjavenie svátého. Len zvláštna zhoda viacerých neplánovaných faktorov dokáže vytlačiť vesmír z rovnovážnej polohy. V lese bolo cítiť, že niečo visí vo vzduchu. Pomaly sme pokračovali v stúpaní. Zrazu som vyrušil mladého jeleňa. Pásol hneď pri okraji cesty. Zdvihol hlavu, zagúľal očami a rozbehol sa dolu kopcom pozdĺž cesty. Upozornil som Fera aby sa otočil, že jeleň bude určite križovať cestu. Stihol sa otočiť práve včas. Stlačil spúšť. Sekvenčné snímanie jeho Canonu zachytilo na štyroch obrázkoch niečo, čo sa vymyká z bežného poriadku. Fotky sú ako z aktov X. Určite sa im dá vytknúť technická kvalita ale nedá sa im uprieť určitá mysterioznosť. Priam nebeský jeleň skočil jediným skokom cez cestu mávajúc nohami ako keby bežal vzduchom. Letel snáď desať metrov na druhú stranu cesty a až tri metre vysoko. Ako keby ťahal Santove sane. Celé to trvalo len jednu jedinú sekundu. Ako zjavenie v Mariánke. Myslím, že by sme tam mali postaviť kaplnku. Z mojej polohy som videl len samotný doskok. Fotka je v predchádzajúcom blogu.

 Spojil som hore spomínané štyri fotografie do jedinej.

Foto: 4x Fero Hanus. Gratulujem a potichu závidím.

JEDEN DEŇ V DUDÍNE

Zastavili sme sa na jeden deň vo zverníku Dudín. Ráno po prebudení sa v hotelovej izbe som sa pozrel z okna s cieľom skontrolovať počasie a možnosti. Päťdesiat metrov od hotela priamo pod mojim oknom sa pásol pekný daniel. Obliekol som sa a o päť minút som sa už zakrádal okolo hotela.

Keď som míňal správcove auto, pristihol som jeleňa Ruda ako mu vyžiera repu priamo z korby auta.

Keď ma zbadal, robil sa, že nič, že on muzikant.

Ja som pokračoval v plížení využívajúc terénne nerovnosti. Dostal som sa k Danielovi škvrnitému asi na 20 metrov. Nevedel o mne. Prakticky ani nezdvíhal hlavu z trávy. Cvakol som jedenkrát a konečne som ho zaujal. Trochu zapózoval a odbehol k lesu.

 

Raňajky boli diétne. Jaternička a klobáska z diviaka pripravené pani Jankou sa kĺzali samé dolu hrdlom. Fero sa s touto diétou stretol prvýkrát a ani sa nestihol oblizovať a len potichu gúľal očami.

Potom sme vyrazili do východnej časti zverníka. Hneď zo začiatku dopoludňajšej túry sme videli druhého miestneho exota. Myslím, že sa volá Mišo alebo Miša. Je to výsledok kríženia divokého kanca a domácej svine.

Na lúke sme zbadali mamu srnku so srnčaťom. Nechali nás prísť k sebe asi na 100 metrov. Potom Fero ťukol statívom a boli preč. Všetci sme urobili začiatočnícku chybu. On len so srnkou. Ja s medveďom. Hlavu som si búchal podstatne dlhšie.

V porovnaní s októbróvou návštevou už prevláda na lúkach a v lese hnedá a žltá farba. Len kosené a spásané lúky sa ešte ako tak zelenali. Príroda sa už pomaly ukladá. Ako sme prechádzali jednotlivé lokality, na horizonte sa ukázala ďalšia srnka a aj líška.

Lístie pod Ferovimi nohami šušťalo ako divé. Vysvetloval som mu, že musí chodiť ako bocian a nepozerať na to, že pri tom vyzerá ako pako. Z chodenia po chodbách si navykol ťahať päty za sebou. Z toho dôvodu som to jeho šušťanie počul podstatne lepšie ako to  vlastné. Vyšli sme na lúku. Mokrá tráva k nám bola milosrdnejšia. Bola tichšia v chôdzi a ukrývala mladú zranenú líšku. Krívala na ľavú prednú nôžku. Asi ju strelil nejaký ostrostrelec.

Po obede sme vyrazili do západnej časti areálu. V hlbokom poraste nad jazerom sme zazreli tri lane. Sotva im trčali uši. Zvedavo pozerali na votrelcov.

Cestou k posedu, kde sme plánovali posedieť až do západu slnka som vyrušil v vtiahlej zákrute mladého jeleňa. Preskočil cestu jediným desať metrov dlhým a tri metre vysokým skokom kúsok od Fera. Bol to skôr let ako skok. Bližšie o tom plánujem písať v druhom blogu, keď Fero dá súhlas na zverejnenie fotiek. On ho totiž dostal. Ja som ho mal za ohybom cesty a odfotil som len jeho doskok.

Sadli sme si na posed. Mali sme dve hodiny dobrého svetla do západu slnka. Lúka plná hrabošov a myší prilákala líšky a myšiaky. Útoky pozemné striedali útoky letecké. Bavili sme sa fotením líšky a myšiakov a ploskačkou slivovice. Ostrili sme zrak.

 

Sojky na všetko dozerali.

Na ľavo sa zjavili štyri daniele a na pravo dve srnky. Boli však na opačných koncoch lúky v šere hlbokého tieňa. Neoplatilo sa ani zamieriť. Do západu sa neobjavilo nič zaujímavé. Zliezli sme z posedu a vracali sa do hotela. Cestou sme prechádzali cez jednu z lúk. Išiel som prvý a spoza krovia som zbadal jednu laň. Ona ma mňa tiež. 

Vystrčil som hlavu viac a zbadal som ďalšie štyri kusy. Už boli v pozore a čakali čo urobím. Potichu som "zakričal" na Fera. Snažil sa ešte tichšie priplížiť.

 Keď prišiel ku mne už bolo celé stádo v pohybe.

Na šťastie nevbehli do lesa hneď ale sa na konci lúky zastavili. Postáli a zapózovali a až potom vošli do lesa. Statný vodiaci jeleň sa volá Pišta a parohy má skutočne kráľovské. Svetlo už nebolo nič moc. Tmavý look fotiek však vôbec neprekáža. Práve naopak.