VEĽKÝ BARIÉROVÝ ÚTES

Súčasťou pobytu v severnom Queenslande bol aj jednodňový šnorchlovací výlet na Veľký bariérový útes. Práve tu sa totiž nachádza viac ako 2.300 kilometrov dlhý a 24 (na severe)-240 (na juhu) kilometrov široký korálový systém rozprestierajúci sa na ploche takmer 350 tis. km² (čo je približne 70 miliónov futbalových ihrísk!). Je najväčšou stavbou na Zemi vytvorenou živými organizmami a to aj preto, že bola budovaná veľmi dlhú dobu. Vznikol približne pred 18 miliónmi rokov a do dnešného dňa pozostáva z 2.900 útesov a z 900 ostrovov, z ktorých niektoré predstavujú obľúbené letoviská s kvalitnými ubytovacími službami pre turistov. Podmorský život v tejto oblasti je veľmi bohatý, veď práve tu môžeme nájsť až 14 tisíc druhov morskej fauny, z toho 360 druhov pestrofarebných koralov, 1500 druhov rýb, 4000 druhov mäkkýšov, obrovských korytnačiek, žralokov, delfínov, ale aj nebezpečných austrálskych jedovatých medúz, či 175 druhov vtákov. Vzhľadom na pestrofarebný podmorský život je tento útes rajom pre šnorchlistov, ktorých teší možnosť sledovania podmorského života. Priehľadnosť vody je veľmi vysoká a veľkú časť koralov je možné vidieť aj bez toho, aby bolo nutné sa potápať. Hlavným problémom útesu je chemické znečistenie vody z priľahlého priemyslu a poľnohospodárstva. Koraly pomaly odumierajú.

Mali sme možnosť vybrať si veľkú luxusnú loď zo 70 výletníkmi alebo menšiu "len" z tridsiatimi.

 Samozrejme sme využili tú menšiu s názvom Wavelength.

V letných mesiacoch sa vo vodách okolo útesu vyskytuje Štvorhranka smrteľňá. Medúza s pŕhlivými chápadlami. Stačí jednoduchý dotyk a človek je zasiahnutý malými ihličkami s neurotoxickým jedom. Ak sa človek do chápadiel zamotá, dostane desiatky alebo stovky žihadiel s nepredstaviteľnou bolesťou, z ktorej ho našťastie zakrátko vyslobodí smrť. Tento obrázok medúzy je stiahnutý z internetu. My sme ju našťastie nestretli. Pred vstupom do vody sme to ale nevedeli a preto nás počas úvodného informačného brífinku náležite poučili.

  Do vody sme mohli ísť len v čiernom ochrannom odeve.

 Ten nám zakrýval aj hlavu a krk a celé ruky aj s prstami. 

 

Potom tam bol oceán a útes len pre nás

 a pre žraloky

 a veľké ryby

 a metrové mušle

 a pre korytnačky

 a pre koralové záhrady

 a pre malé ryby

 a pre hviezdice

a aj pre malého Nema.

Dory tam už nebola. Zjedli sme ju v Irish pube týždeň pred tým, kde ju ponúkajú v rámci obedového menu.

 

 

 

 

 

 

OBLUDA

The Perentie (Varanus Giganteus) alebo po našom Varan obrovský je najväší varan Austrálie a štvrtý najväčší jašter sveta. Dorástá do dĺžky až dvoch metrov a tento veru dva metre mal. Už som o tom stretnutí napísal jednu vetu na Veronikinom blogu. Teraz je čas trochu to rozvinúť. Sedel som na lavičke v národnom parku Uluru and Kata Tjuta a čakal či sa niečo objaví. Účatsníci zájazdu boli medzi skalami na prechádzke. Všade bol kľud. Kde sa vzala tu sa vzala, objavila sa obluda.

To to je obrázok z tretej štvrtej sekundy  od vtedy čo sme sa navzájom zbadali. Vzdialenosť bola tak asi desať metrov. Obaja sme hodnotili situáciu. Utekať alebo neutekať. Ja a asi aj jašter sme sa rozhodli, že netreba. Varan pokračoval v zňuchávaní niečoho pod zub a ja som začal fotiť.

Vždy keď bol  v tráve tak sa motal, točil a hľadal za každým trsom trávy niečo dobré. Cez otvorený priestor však vždy len prebehol. Bezpečnosť je prvoradá. Stále však bol veľmi blízko. Snáď prvý krát som musel zvoliť opačný postup. Zvyčajne sa snažím k zvieraťu priblížiť a teraz som musel ustupovať aby som ho dostal do objektívu.

Vo photoshope som musel dva obrázky spojiť. Škoda len, že na žiadnom obrázku nemám zvyšok chvosta. Panorámu s obludou ešte nemám. Telo aj keď bolo štíhle, pôsobilo veľmi silno a pružno. Nebola to lenivá a ťažkopádna chôdza podobne veľkého krokodíla. Pôsobil ako natiahnutá pružina.

V blízkej tráve niečo zašuchotalo. Varan sa potom vrhol. Prekvapil ma. Nestihol som zareagovať tak rýchlo. Niečo chytil a hneď aj prehltol. Možno nejaký chrobák alebo malá jašterička. Tých je všade veľa. Na obrázku dolu mu v kútiku papule trčí už len tráva. Nemal čas si vyberať steblo z pomedzi zubov. Kto zaváha nežerie.

 

Hneď pokračoval v love ďalej. Stále ešte bol moc blízko. Potom sa otočil a odbehol pod strom. V korune poskakovali chutne vyzerajúce vtáčky. Boli však vysoko a moment prekvapenia neprichádzal do úvahy.

Ešte chvíľu postál s nádejou, že mu pečené holuby samé naskákajú do huby a potom odbehol do lesa.

VODA

Voda je dôležitá súčasť života. Všetci sme na nej závislí. Dokonca aj zvieratá v dažďovom pralese. Dôkazom tohoto tvrdenia môže byť vtáčie napájadlo inštalované v korune stromu na severe Queenslandu. Staviteľ mu doprial luxusnú polohu. Priamo oproti terase reštaurácie na úrovni zábradlia. Wellness s dokonalým výhľadom. Ľudia za to platia strašné prachy.

Ihneď po východe slnka sa začali zlietavať vtáky z okolia. Napriek prepršanej noci prvé čo ráno urobili, bolo, že si dali ranný kúpeľ. Ako prvé prišli tzv. Metallic starlings po našom Majny družné. Príbuzné našich škorcov.

Trochu sa poobzerali a keď bolo všetko na poriadku, striedali sa vo vani pekne jeden po druhom.

 Voda dramaticky striekala na všetky strany.

Zrazu sa rozpŕchli. Neleteli príliš ďaleko. Len na vedľajšie konáre.

Prileteli totiž o polovicu väčšie Rainbow Lorikets po  našom Lori pestrý. Podľa hesla: "Väčší pes j**e" sa škorcovité zdekovali a prenechali kúpalisko papagájom. Pekne si to užili aj tie. Vyzerali ako zmoknuté sliepky keď odlietali do pralesa.

Znovu sa vrátili Majny aby ...

... aby sa znovu rozpŕchli. Tento krát nadobro. Džungľa stíchla. Hore kmeňom sa pomaly približoval jeden z najobávanejších miestnych predátorov. Lace Monitor po našom Varan alebo Goanna. Najprv som myslel, že je na love. Vôbec sa však neprikrádal a ani sa nesnažil kryť.

Pomaly a rozvážne sa vyplazil až k miestu kde bola vanička. Strčil hlavu do vody. Namočil si krk a potom brucho. Voda bola určite príjemná, lebo len tak ležal a gúľal očami. Foťák mu nevadil.

Chvíľu poležal a keď sa dostatočne ochladil tak sa posunul a otočil tak, že do vaničky strčil nakoniec aj gule. Možno mal ťažkú noc. Dúfam, že to tie vtáky potom po ňom nemuseli piť.

Keď bola teplota príslušných partií presne podľa normy, tak sa zdvihol a pomaly sa zosunul po kmeni dolu. Nekráčal. Len sa šmýkal po kmeni ako na tobogáne. Pazúrmi kontroloval iba rýchlosť klesania.

 

KARIKATÚRA

Greater Bilby alebo Bandikut králikovitý je ako ďeťmi zle nakreslené niečo medzi potkanom a králikom. Samozrejme je to vačnatec. Keď to nepripravený európan uvidí, nechce sa mu spočiatku veriť. Po nejakej chvíli si uvedomí, že je v Austrálii a tohoto mimozemšťana príjme "za svojho". Šťastlivec, ktorý ho pomenoval, tiež preukázal zmysel pre humor. Meno ho veľmi výstižne charakterizuje, má nad mieru veľké uši a dlhé zadné nohy, ktoré mu, predovšetkým vo chvíli, keď poskakuje, prepožičiava vzhľad rozprávkového trpaslíka. Keby bol aspoň malý ako myš ale Bilby dorastá až do veľkosti vypaseného králika. Jeho hmotnosť je približne 2,5 kg.  Pomocou silných predných nôh hĺbi bandikut  dlhý a hlboký systém tunelov. Svoju noru opúšťa iba v noci hľadajúc potravu. Živí sa hmyzom, semenami a ovocím. Kedysi bol rozšírený vo všetkých suchých oblastiach Austrálie s výnimkou tropického severu. V súčasnosti žije už len v niekoľkých oddelených populáciách v strednej Austrálii v extrémne suchých oblastiach a hrozí mu vyhynutie.