DROP FÚZATÝ

Drop fúzatý bol kedysi rozšírený vo všetkých nížinných oblastiach Slovenska. Dnes sú jeho poslednym miestom výskytu u nás Sysľovské polia pri obci Rusovce. Dropy majú strakato sfarbený chrbát a krídla, sivú hlavu a biele nohy a brucho. Samce majú frajerské fúziky. Biele perie je mimoriadne dobre vidieť počas jarného toku. Vtedy sa samce obrátia prakticky naruby a stanú sa z nich snehové guľe. Dúfam, že nejaké obrázky z toku sa mi tento rok podarí nafotiť.  Nebudem opísovať všetko to relevantné o dropoch čo si možno prečítať na tomto linku:  http://www.sopsr.sk/files/drop_fuzaty_ohrozeny_kral%20stepi_nahlad.pdf  alebo na tomto: http://www.dropy.sk/  Keď mi kamaráti poskytli informáciu, že pri cyklistickom výlete v rakúskom pohraničí videli cca 200 dropov, bolo rozhodnuté. Už sme len čakali na pekné počasie. Dnes sme vyrazili. Bol síce jemný opar ale okolo obeda  sa ukázalo slnko. Do polí sme vkročili pri rakúskej obci Deutsch Jahrndorf a išli sme smerom na Rusovce až na slovenské hranice. Stáda srnčej zveri sa rozbehli už pri vzdialenosti cca 1 km. Zajace sa zdvihli pri polovičnej vzdialenosti. Myslel som, že to bude podobné aj s dropmi. Na moje počudovanie sme sa k najťažším lietajúcim vtákom dostali až na cca 150-200 metrov. Na všetky strany kam sme sa pozreli, boli dropy. Stretli sme slovenského ornitológa, ktorý si dal tú prácu a spočítal ich. Bolo ich 325.

 

 

 

BIESZCZADY - ZUBRY V OBORE

Počas cesty po Bieszczadoch sme sa zastavili aj v  Zagrode pokazowej zubrow neďaleko obce Muczne. Deň predtým sme trochu diskutovali o tom či fotiť aj zubry v obore. Domáce a skrotené nikdy, znel argument. Nakoniec zvíťazil ale iný fakt. Veď chúdence zvieratá nemôžu za to, že sú vo väzení. Zastavili sme sa. Sprvoti boli v diaľke. Na svahu na protiľahlej strane obory a v tieni stromov. Vyzeralo to na dlhú dobu. Bez nádeje na dobrú fotku. Postupne však zubry začali jednotlivo schádzať zo svahu. Krížom cez potok. Na rovinku osvetľovanú spoza hory vychádzajúcim slniečkom. K dvom kopám sena. Ideálne na detailnú fotku. 

 Spustili sa zo svahu

 Prešli potok.

 Začali sa pásť.

 Mladý býček si toho nabral na rohy viac ako mohol zvládnuť.

Hipisácky štýľ ala Woodstok 69 sa mu asi nepáčil. Padol do paniky. Behal, skákal, triasol hlavou. Seno ale sedelo ako uliate.

 Nakoniec mu musela pomôcť mama.

 Slnko pekne hrialo a zubry si to užívali. Polihovali. Podriemkávali. Prežúvali,

 Keď sa zjavila šumná zubrica...

 ... dominantný samec sa prebral z letargie.

 Nadviazal kontakt z očú do očú. Rohy na rohy.

 Poískal ju za uškom.

 Pričuchol.

 Flehmovamím vyhodnotil plodnosť

a už sa od nej nepohol. Zvyšok stáda si hodil šlofíka priamo v šalátovej mise.

Nikdy nehovor nikdy. Je pravda, že to nie je divočina ale keď si uvedomím, koľko času a úsilia treba na to mať šťastie vidieť zubry vo voľnej prírode, treba chváliť snahu miestnych ľudí sprostredkovať tento zážitok bežným ľuďom. Kto vie kedy si bude môcť bežný návštevník pozrieť slovenské ikony - v Tatrách. Medveďa, rysa alebo vlka. Vzťah zubrov k ľuďom je už pokryvený ale myslím, že pri takto veľkých skupinách chovancov a v takom veľkom výbehu sa zvieratá chovajú prirodzene a je možné čo to z ich sociálneho správania odpozorovať.