Pravidlá návštev dovoľujú obory Lesov ČR navštevovať skoro ráno a neskoro večer až po 15.6. Tieto pravidlá aj kontrolujú. Mne to urobili až dvakrát. Chápem to. Je to z dôvodu ochrany zveri. V chránenej dobe samice vyvádzajú mladé a tak potrebujú kľud. Vstávali sme o 3:30 a prakticky hneď sme boli v obore. Cestou sme mohli pozorovať nejaké daniele a diviaky. V rannom šere to ale ešte nebolo ono. Mali sme v pláne zaľahnúť pri jazierko a nafotiť príchod zveri k brehu a samotné zaháňanie smädu..
Keď sme k nemu prišli, hladina bola pokrytá oparom a vyrušili sme päť danielov. Keď sme sa snažili zaľahnúť pod maskovaciu sieť, zjavil sa kapitálny jeleň. Samozrejme si nás všimol a zmizol v lese. Zaľahli sme. Bola nám zima. Hlavne na kríže. Priznávam, že som si aj pospal v čakaní na ďalšiu príležitosť. Po dlhom čase prišla malá odmena. Objavili sa diviaky ale prakticky okamžite sa otočili a odbehli. Nestihol som urobiť ani jednu fotku. Nevoňali sme im.
Kalužiak malý si prisadol na suchý strom vo vode.
Ale samica Daniela škvrnitého sa zľutovala a pár minút sa zdržala.
Keď slnko vyšlo spoza stromov a slnečné lúče prehriali brehy, ozvali sa aj zelené skokany.
Na konári sa objavil mladý Dudok chochlatý. Páperie pod perím "dospelého" svedčilo o tom, že bol z hniezda sotva pár dní. Zletel do trávy a začal zháňať niečo na raňajky. Po piatich minútach prišla za ním aj mama. Asi robil všetko dobre. lebo sa mu vôbec nevenovala. Každý sám hľadal hmyz v tráve.
V strede obory sa medzi dvomi pásmi lesa nachádza neudržiavaný pás lúky. Pôsobí ako lesostep. Vždy si ľahnem aspoň na chvíľu na spodný okraj svahu a dám si prestávku bez toho, že by som sa kryl. Foťák ale mám vždy pripravený. Niečo zjem, vypijem a odpočiniem si. Mal som šťastie. Mamy s malými danielmi alebo prasiatkami nabrali odvahu a prebehli otvorený priestor aby sa znovu ponorili pod ochranu lesa aj napriek mojej prítomnosti. Nepochybujem, že o mne vedeli. Na fotkách je vidieť, že diviačia mama si ma najprv pred behom premerala a aj Bambi bol na mňa zvedavý.
Keď začalo slnko klesať a vytvárať dlhé tiene, bol čas znovu zaľahnúť k jazierku. Fotku hore nazval Miloš tlačenicou v autobuse. Tá dole potom ale musí byť prvo májový sprievod. Rozmýšľali sme či sa plýžiť za hordou kapitálnych jeleňov alebo pokračovať v našom pôvodnom pláne.
Pohľad na jazierko zaliate zlatým svetlom ale rozhodol, že pôvodný plán dostal prednosť. Znovu sme zaľahli pod sieť. Večer naopak bolo teplo. Aspoň 30 stupňov. Prikrytí sieťou na priamom slnku sme vypotili nejednu kvapku potu. To samotné by nám ale nevadilo. Horšie bolo, že vietor fúkal od nás. Znižovalo nám to možnosť uspieť.
Holub hrivnák sa napiť mohol. My sme sa hýbať nesmeli.
Po hodine sme v tmavom lese spozorovali pohyb. Postupne vychádzali na breh jelene s mohutným parožím. Boli to tie, ktoré sme videli kráčať okrajom lesa. Oblúkom sa približovali k jazierku. Pri predstave, že k brehu príde 50 jeleňov, som ani nedýchal. Vyzeralo to tak dobre až to nemohla byť pravda. Vietor to však videl úplne inak. Neúnavne fúkal puch od dvoch spotených chlapov rovno k jeleňom. Prvé dva jelene sa ešte napili ale už ten tretí začal zňuchávať a podupávať nohou. Všetky spozorneli, prestali piť, pozreli rovno na nás, zvrtli sa a zmizli v tmavnúcom lese. Dúfali sme, že sa vrátia ale asi sme fakt smrdeli poriadne. Už sa neukázali.
Slnko zapadlo a tak sme sa zdvihli a išli radšej smrdieť cestou k autu. Pozorovali sme pasúcu sa zver. Noc postupovala a tma už padala na lúky.
Ako úplne posledného sme našli Bambiho ako sa ukladal do suchého lístia na spánok. Aj sme mu závideli. Nám už tiež lepilo oči. Veď sme vstávali o pol štvrtej. Nejako sme k tomu autu ale napokon došli. Pôvodne sme chceli ísť rovno spať ale na fľašku dobrého moravského vína na verande sme si čas našli. Dobrúúú noc.
