Cez víkend som vyrazil do svojho domovského kilometrického štvorca. G0945. Kam som sa pohol všade som zakopával o srnčiu zver. Myslím, že to je výsledok zákazu poľovačiek v priľahlom Bratislavskom lesoparku. Bolo skoro ráno a trochu chladno. Cez hrebene sa už začínalo predierať slnko. Niektoré svahy sa už kúpali v slnečnom svite. V údoliach naopak vládol hlboký tieň. Ťažká situácia. Ako som postupoval, neustále som musel meniť nastavenia. Rozhodol som sa preskúmať plochy husto porastené malinčím. Prechádzal som zarasteným labyrintom drásaný pichliačmi tejto popínavej potvory.
V hlbokom záreze, po pás v malinčí som si všimol, že ma pozorujú dve malé hadie oči. Diviak. Pomaly som zdvihol fotoaparát. Aj napriek tomu, že boli len 10 - 12 metrov vzdialené, mal som problém zaostriť. Nad húštie trčali len dve čierne ušiská. Napokon som zopár obrázkov urobil. Obaja sme stáli a čakali čo sa bude diať. Obzeral som si stromy a vyberal jeden, na ktorý vyleziem. Patová situácia. Po desiatich minútach som nevydržal a urobil zopár krokov v snahe zlepšiť si pozíciu.
Prasa sa zvrtlo a vybehlo z malinčia. Za ním ďalšie dve.
Asi dvadsať malých pruhovaných prasiatok sa snažilo predrať húštím a bežať za nimi.
Jedno z nich sa zamotalo a začalo kvičať.
Bratia a sestry to zvládli. Mamy a tety ma však pozorovali z každej strany.
Keď sa potomstvo pozbieralo, tak sa všetky otočili a pomaly odbehli po vrstevnici smerom, kde je ďalšie rozsiahle malinčie. Vypol som sa k životnému výkonu a prebehol asi 500 metrov paralelne s diviakmi. Keď mám byť úprimný, skôr som ich prefučal. Ale dobre by to vyzeralo. Keď som prišiel k lesnému chodníku, videl som, že s jeho prekročením zvery ešte váhajú. Zbehol som asi 100 metrov smerom k nim a ľahol si do lístia na okraji cestičky a čakal.
Najprv vyšla vodiaca samica. Skontrolovala cestu. Mylne zhodnotila, že som neškodný a dala povel na prechod.
Pálil som ako o dušu. Pamäťová karta nestíhala zapisovať.
Potom prešla druhá mama a jeden malý pruhovaný odvážlivec.
Postupne sa pridávali ďalšie mamy a tety a všetky prasiatka. Boli také malé, že sa dokonca strácali v napadanom lístí. Odhadujem, že majú sotva týždeň.
Keď prešli cestu, stratili sa znovu v hustom labyrinte
Snažil som sa ich ešte raz obísť ale už mi nedali šancu. Vyplašil som ale líšku. Spala medzi starými pňami. Stačil jej jeden pohľad aby zistila, že ja veru nebezpečný som a už som len videl ako sa mi stráca za obzorom.
Cestou k autu som ešte spozoroval srnca s vytlčeným parožím. Zvláštne na túto ročnú dobu. Ostatné srnce majú parožky ešte kompletne v lyku
