Tento rok prišiel prvý sneh do Malých Karpát až po sv. Martinovi. Nikdy ale nie je neskoro. Jeseň bola dlhá a teplá. Zdalo sa, že nikdy neskončí. Nakoniec som sa dočkal. Hneď ako bola šanca, že sa sneh na svahoch Malých Karpát udrží, vyrazil som. Spočiatku ešte snežilo, bolo málo svetla a mokrý sneh mi zmáčal kabát. Lesy však pôsobili rozprávkovo. Všade biela perina. Škoda len, že mi veľký diviak nevenoval viac ako pár desatín sekundy. Sviňa. Niekedy mi venuje aspoň jeden pohľad. Teraz ani ťuk. Rovno sa stratil v bielej tme. O niečo prajnejšia bola srna s malým čertíkom, ktorých som fotil pred týždňom vo farbách jesene. Aj miestneho matadora - srnca v najlepších rokoch som našiel ako si odhrabáva ležovisko. Na suchom lístí sa trávi lepšie ako v mokrom snehu. Ľahol si a začal prežúvať. Presúval som k nemu bližšie ale zradila ma iná srna schovaná za hromadou snehu. V nasledujúcich sekundách som mohol pozorovať už len poskakujúce zrkadlá.
Diviak lesný
Sýkorka bielolíca
Mlynárka dlhochvostá
Pinka lesná
Straka čiernozobá
Suché ležovisko je základ kvalitného odpočinku.
Pomocou svetlých chlpov na zadku (zrkadla) dokáže srnčia zver dávať signály druhom bežiacim za nimi. Pomocou rôzneho zježenia srsti užívajú signálny "jazyk", ktorému rozumejú len príslušníci druhu.
Čerti existujú aj v zime.
