ŽIDLOV III

V poslednej "reportáži" z bývalej ruskej okupačnej základne som písal o fotografovaní skupiny zubrov, ktoré boli tak láskavé, že nás nechali dve hodiny pokojne fotiť. Teraz bola situácia úplne iná. Navyše, na naše sklamanie, nebol sneh. Po polhodinovom hľadaní sme stádo našli na okraji lesa. Len čo sme vystúpili z auta, naštelovali statívy a fotoaparáty, zubry sa rozbehli. Hlbšie do lesa. V prítmí im to viac svedčí. Musím uznať, že mali pravdu. Slabý ranný opar v pozadí v kontraste s tieňmi lesa vyčaril peknú atmosféru. Tentokrát nás nepustili tak blízko. Rozdelili sme sa v snahe sa priblížiť. Chlapci išli k zubrom spredu a ja z boku. Obludy zaváhali. Zvažovali status quo. Pomaly obrátili svoju pozornosť na mňa. Pohyboval som sa v snahe nájsť lepšiu pozíciu. Uprene ma pozorovali.  Pokračoval som v presúvaní a cvakal ostošesť. Krok. Krok. Cvak. Krok. Krok. Cvak. Prekročil som hranicu. Po chvíli sa rozhodli, že sa im ale vôbec nepáčim. Zvrtli sa, ozval sa dupot a po zveroch zostali len kôpky a stopy v snehu. Škoda. 

 Stádo sa držalo neustále pohromade.

 Rasťo a Matej

Rohatá armáda ma nestále pozorovala. Zvažovali či utiecť alebo či ma radšej rozdupú či zoberú na rohy.

HRA NA SCHOVÁVAČKU

Ako deti sme sa hrávali na schovku. Na rozdiel od veveríc sme sa ale schovávali všetci a jeden nás hľadal. Veveričky to hrajú úplne inak. V čase hojnosti všetky schovávajú po lese potravu. Jednoducho ju zahrabú do malej jamky pod lístím. V čase hladomoru ich zase všetky hľadajú. Nielen tú svoju ale aj tú, ktorú tam zakopala iná Veverica. Navzájom si ich kradnú. Robia to ale všetky. Nemusia si jedna druhej nič vyčítať.

 

HOLEDNÁ - ZÁZRAK V BRNE

Sneh sa pomaly roztápa a opadané lístie opäť šustí pod nohami. Doteraz jasne čitateľné stopy už také jasné nebudú. Pohyb po vysušenom lístí je extrémne hlučný. V bežnom lese s divokými zvieratami sa fotografovanie posliedkou stáva mimoriadne ťažké. Možno to eliminovať tým, že na zver si človek počká aby prišla sama alebo si pomôže malou fintou. Cestou na služobku v Prahe som sa zastavil v obore Holedná. Je to 327 ha veľký kopcovitý zalesnený park uprostred panelákov priamo v Brne. Len na porovnanie kopcovitý Horský park má len 22 ha a rovinový Sad Janka Kráľa má len 42 ha a tiež sa tam dá riadne nachodiť. V obore sa na voľno pohybujú stáda Danielov škvrnitých a Muflónov lesných. V separácií za malou ohradou sú ešte aj diviaky. Kompetentní asi nechceli aby im v parku na sídlisku žrali deti. Zver je na ľudí navyknutá a ich úteková vzdialenosť je minimálna. V obore sa dá vidieť aj líška, kuna, zajac či jazvec. Množstvo veveríc a vtákov je samozrejmosťou. Z môjho pohľadu je park ideálnym kontaktným miestom človeka s prírodou. Viem si predstaviť, že by som tam ako chlapec trávil dobrodružné detstvo hneď potom ako by som vybehol z paneláku alebo zo školy.

Zver pri prvom kontakte nereaguje splašene.