Našinec nemôže byť na severe Slovenska alebo v Poľsku každý deň aby si zrobil zopár fotiek zvierat na snehu. Keď sa naskytla príležitosť fotografovať lišiaka v relatívnej blízkosti, neváhal som a vyrazil. Sneh už pomaly schádzal ale stále ho ešte bolo toľko aby vytvoril zimnú alebo aspoň skoro jarnú atmosféru.
Noc na sobotu som strávil v horehronskom vidieckom domčeku. Ploty okolo neho mali svoje najlepšie časy už dávno za sebou. Na svitaní som otvoril oči a pozrel sa z okna von. Dva srnce a jedna srnka sa práve vlámali do našej záhrady. Využili dieru v plote tesne nad zemou. Prikrčili sa a prestrčili sa cez porušené pletivo. Ako správny vlamači neustále sa podozrievavo obzerali okolo seba. O mne ešte nevedeli. Obliekol som sa, zobral foťák a vyplazil sa na verandu. Začal som fotiť. Hneď mi bolo jasné, že majú iný cieľ. Keď sa presvedčili, že je čistý vzduch, našli si poškodený úsek plotu k susedovi. Tentokrát ho museli preskočiť. Postupne prenikli do záhrady, v ktorej už bol cieľ lúpeže. Veľká kopa sena. Neváhali a pustili sa do nej. V snahe prichytiť ich priamo pri čine som sa ale priveľmi vyklonil a prezradil som sa. Prekvapené srnky vzali roha. Tadiaľ kade prišli pekne aj zmizli. Ešteže si horehronci neopravujú ploty.
Aj napriek mrazu a silnému vetru sa na známych miestach pod Západnými tatrami nejaký ten život našiel. Srnčia zver si hľadala potravu na Potôčkoch. Aj Líška tam načúvala šuchotavým krokom myší pod snehom. To myšiak si počkal kým nejaká nevystrčí hlavu spod snehu. V závetrí blízko krmelca som čakal takmer štyri a pol hodiny. Až potom sa uráčilo čriede Jeleňov hôrnych prísť a potešiť fotografa. V snehu bolo zopár kusov repy. Tá im zavoňala. Pre ňu prišli. Seno ich nezaujalo. Ani sa ho nedotkli. Zostali tak pol hodinu a potom pomaly odkráčali do lesa.
