V nekonečnom poli malofatranských holorubov sa sem tam nachádzajú ostrovčeky niekoľkých urastených smrekov, ktoré sa zázrakom vyhli sekerám a pílam. V nich sa v čase môjho pobytu schovávala srnčia zver. Ako som očakával, srny strpeli moju prítomnosť. Neutekali. Koniec zimy si vyžaduje rozumné šetrenie energiou. Potravy je málo. Nebezpečenstiev veľa. Urobil som zopár fotiek a nechal ich. Nech sa nestresujú.
Ako sa spieva v notoricky známej pesničke. Nachádzal som sa v hlbokej doline a sedel na brehu potoka. Snažil som sa odfotiť Vodnáre potočné ako sa vrhajú do studenej vody v snahe uloviť niečo na obed. Vysoko nado mnou na protiľahlom svahu sa zopár srncov a srniek rovnako snažilo nájsť niečo k obžive. Obhrýzali vetvičky kríkov. Zrazu ako na povel dostali smäd. Zbehli zo svahu a poďho rovno k potoku. Niektoré opatrne k brehu, iné skočili rovno do prúdu. Napili sa vody a pokračovali na moju stranu potoka. Na druhý breh som nemal výhľad. Zle som zvolil stanovište. Nepredpokladal som však, že by zišli dolu a dokonca prešli až na druhý breh.
Apokalypsa v podobe holorubov postavila podľa môjho skromného názoru Vrátnu dolinu medzi najškaredšie doliny u nás. Ani som tam nenamieril fotoaparát aby som urobil nejaké katastrofické snímky. Smrekové holoruby odkryli ešte stojace steny bukových lesov. Z nich vychádzali na otvorené priestranstvá čriedy vysokej zveri. Vždy však len na okraj. Sneh tam bol už roztopený a na presvetlených plochách bola lepšia potravná ponuka.
