DUNAJSKÉ LUHY XXXII

Zase som  zmenil miesto. Nazval som ho Lagúna. Rameno Dunaja sa v nej rozširuje do prehľadnej lagúny. Z dobre zvoleného miesta som mohol fotiť na tri strany. Najprv to vyzeralo, že sa nič nedeje. Okolo ôsmej sa začali trúsiť diviaky. Najprv po jednom, vo dvojici a nakoniec v trojici. Všetci smerovali do jedného miesta. Bolo jasné, že v tŕstí na protiľahlom brehu je veľké ležovisko. Z miesta sa ozývali zvuky potýčiek. Asi sa bili, kto bude spať v strede. V pobrežnom blate sa čas od času objavili diviaky. Najprv ma prekvapili vyššou aktivitou ale potom som si uvedomil, že už začala ruja. Najčastejšie čierne kance preháňali lanštiaky. 

Beluša veľká

Labuť hrbozobá

Volavka popolavá

DUNAJSKÉ LUHY XXXI

Keď sme prišli k vode bola ešte úplná tma. Nevidel som vôbec nič. Len bolo jasne počuť, že zvieratá už brodia. Rýchlo som rozbalil techniku a pozrel cez hľadáčik. Technológia mi umožnila na displeji vidieť ako za dňa. Dva jelene sa pretláčali vo vode a okolo nich postávalo do desať ďalších parohatých chlápkov. Nebrodili. Len tam postávali a uprene pozerali niekam na protiľahlý ostrov. Bolo tam niečo, čo im bránilo prebrodiť. Niečo v nich vzbudzovalo rešpekt. Trvalo to asi pätnásť minút. To stačilo na to aby sa rozvidnelo. Keď sa pohli, svetla už bolo dosť.