Keď srnčia zver utiekla, mohol som sa začať plížiť k dropom, ktorí boli len o pár sto metrov ďalej na tom istom strnisku. Nemohol som však ísť priamo k nim. Preto som sa im prispôsobil a vo vzdialenosti tak sto sto dvadsať metrov som kráčal rovnobežne s nimi. Čas od času som si kľakol a fotil. Tiež som išiel k zemi vždy keď som mal pocit, že si ma začali už moc všímať. Keď sa upokojili a zase sa začali pásť, pokračoval som v dropom pochode. Keď už som bol spokojný s nafoteným, začal som sa k nim približovať. Namiesto rovnobežnej trasy som pod miernym uhlom vzajomnú vzdialenosť neustále skracoval. Bol to risk ale vyšiel. V určitom bode som to uťal. Nechcel som ich stresovať.
