Lúka mala na dĺžku asi kilometer. Možno trochu viac. My sme sedeli zhruba v jej strede. Keď prišli žeriavy až úplne k nám, zrazu sa objavil pár Labutí spevavých a aj pár Kačíc divých. Neviem či bolo pri našom kryte viac potravy alebo im len jednoducho spolu viac chutilo. Možno boli spolu len z hľadiska bezpečnosti. Viac očí, viac vidí.
Podvečer sme si sadli do nového krytu. Pred nami bola obrovská mokraď. Vody bolo na nej sotva po členky. Museli sme sa k nemu prebrodiť. Po hodine čakania sa v diaľke objavil pár bocianov. Výhľad na ne nám trochu kazilo tŕstie. Nie však natoľko aby sme nevideli, že sa prakticky okamžite začali páriť. Po akte si hľadali potravu. Na našu radosť pritom pomaly kráčali smerom k nám. Blížili sa viac a viac. Vtedy sme ešte netušili aké divadlo nám predvedú. O tom však až v ďalších článkoch.
Po rannom očakávanom príchode žeriavov sme boli spokojní. Zdržali sa cez hodinu a mali sme možnosť pekne si zafotiť. Keď odkráčali do lesa, už sme len čakali na čas vyzdvihnutia. Les bol zaliaty silným a tvrdým svetlom. Bolo ho priveľa. V tom sa v borovej mladine objavil žeriavy. Začínal sa druhý polčas. Sem tam ešte niečo zobli ale oproti skorému ránu už vyzerali sýty. Prechádzali sa mokraďou a vyslovene sa kúpali v slnečných lúčoch. Chvíľami to vyzeralo ako defilé pred publikom. Fotky v troch ostatných článkoch vznikli na tom istom mieste s odstupom pár hodín. Rozdiel bol len v teplote vzduchu a v intenzite a farbe svetla.
