DIVOČINA ZA HUMNOM XXX

Hneď po dropoch som sa rozbehol za srnčou. Vbehli do borového lesíka a tam som si ich zase našiel. Srnček s najlepšou trofejou sa choval tak ako som ešte nepozoroval. Bežné značkovanie žľazami medzi parožkami som už samozrejme videl. Tento srnec ale pôsobil dojmom, že chce zabrať celý les. Systematicky chodil od stromu k stromu a trením hlavou značkoval každý, ktorý sa mu postavil do cesty.

DIVOČINA ZA HUMNOM XXIX

Keď srnčia zver utiekla, mohol som sa začať plížiť k dropom, ktorí boli len o pár sto metrov ďalej na tom istom strnisku. Nemohol som však ísť priamo k nim. Preto som sa im prispôsobil a vo vzdialenosti tak sto sto dvadsať metrov som kráčal rovnobežne s nimi. Čas od času som si kľakol a fotil. Tiež som išiel k zemi vždy keď som mal pocit, že si ma začali už moc všímať. Keď sa upokojili a zase sa začali pásť, pokračoval som v dropom pochode. Keď už som bol spokojný s nafoteným, začal som sa k nim približovať. Namiesto rovnobežnej trasy som pod miernym uhlom vzajomnú vzdialenosť neustále skracoval. Bol to risk ale vyšiel. V určitom bode som to uťal. Nechcel som ich stresovať.

DIVOČINA ZA HUMNOM XXVIII

Plížil som sa kolenačky starým strniskom. Nechcel som vstať aby si ma srnčia rodinka nevšimla. Pomáhalo to. Neplašili sa. Polihovali a pásli sa na jednom mieste. Dve z nich sa vychytili kráčať rovno ku mne. Hrozilo, že si ma všimnú. Asi mali na oku beľmo. Prišli tak blízko, že sa mi to ani nechcelo veriť. Potom si ma už všimli a samozrejme okamžite odskočili. To si všimli už aj ostatní členovia rodiny. Vstali a obzerali sa okolo seba. Nemohli nájsť zdroj nebezpečia. Stále nebežali. Až po dlhých minútach sa rozbehli smerom odo mňa. Nie som si istý či ma spozorovali. Možno len podľahli panike.