Druhou jarnou jaskyňou mala byť Domica ale cestári ma zdržali a nestihol som vstup. Tak som sa len posunul zopár kilometrov do NP Agtellek. Jaskyňa Baradla má vstup o hodinu neskôr. Je krásna a nesklamala ani malou kolóniou Podkovára veľkého. Boli trochu privysoko ale vyberať som si nemohol. Až na druhý deň. Na inej lokalite.
Je to náhoda, šťastie alebo len zákonitý výsledok častého pobytu v lese. Máme to šťastie, že v našich lesoch je zveri dosť. Treba tam len byť a nájsť ich. Preto si myslím, že nájsť na jednom strome Večernicu pestrú a Žlnu zelenú je práve ten výsledok mojej snahy a nie len nejaké šťastie. Odkedy ma zaujímajú netopiere, pozerám na stromoch každú škáru, dieru, prasklinu či okolie dutiny. Bola to len otázka času kedy sa niečo podarí. Prílet žlny prekvapením nie je. Sú časté a hlučné. Nájsť ich nie je ťažké.
V mojom kilometri najviac prekvapila skupina Danielov škvrnitých. Bolo ich asi desať. Neplašili sa. Nebežali na prvú. Je možné, že si už na ľudí zvykli. Staršie už nemali parohy. Mladšie sa s nimi ešte otŕčali. Naopak vôbec neprekvapili Tesáre čierne. Znovu obývali jednu z dutín v známej skupine karpatských bukov. Nebude to tento rok, čo tam strávim nejednu hodinu.
