blog

blog

streda 30. januára 2019

NAREWKA - TEPNA BIALOWIEŽU

Rieka Narewka nie je žiadny veľtok. Úzka vodná cesta preteká najcennejšími časťami pralesa. Brehy sú lemované hustými lesmi, močiarmi, tŕstím a lúkami. Na viacerých miestach vedú popri brehoch udržované chodníky. Chodníky majú názvy, ktoré vzbudzujú fotografické nádeje. Napríklad vlčí chodník a podobne. Riečku pretína jediný most. Kosy zvaný. V minulosti patril k lesnej železničke. V miestach, kde rieka opúšťa prales, sa nachádza rovnomenná obec. Narewka je najlepším východzím bodom za zimnými zubrami. Cesty z nej vedú na všetky smery. 
Na tomto mieste pozorovali tri relaxujúce vlky hodinu pred našim príchodom. Už nám zostalo len slintať nad fotkami, ktoré nám na displeji ukázali šťastlivci s plnými kartami 



 Riečka Narewka


Mali sme šťastie aspoň na lišiaka, ktorý nám opakovane ukazoval ako správne myškovať.

 Kačka divá na večeru by sa hodila viac. Problém je v tom, že vie lietať.
Kačice nemienili spolupracovať na príprave lišacej večere.

Aj Orliak morský by si dal chutnú kačacinu.
Lišiak križoval snehové pláne a pozorne počúval čo sa deje pod snehom.
 Keď započul dupot, spozornel a zameral sa na miesto pohybu myši. Čudne sa pritom kýval v snahe zistiť presnú polohu cieľa. Nasledoval skok vysoký a drtivý dopad na zúfalú myš.

 Úspešnosť pokusov nebola vysoká ale sem tam sa niečo podarilo.

Výška skoku pri myškovaní je obdivuhodná.


 Dôkaz, že je to lišiak.


 
Ďateľ prostredný

Šmírak lesný

Zubor hrivnatý - ikona Bialowiežu.


Cestou domov nám skočila pred auto skupina vysokej zveri.


nedeľa 27. januára 2019

NP BIALOWEŽA - MRAZIVÉ RÁNO

Keď sme vystupovali z auta na zasnežených pláňach, zrovna sa ukazovali prvé ranné lúče. Bola kosa. Stromy a kry boli opalené v mrazivom šate. V diaľke sme videli tmavé chrbty zubrov. Poľnou cestou sme sa k nim približovali. Na pol ceste sme si všimli ďalších fotografov, ktorí očividne čakali na to isté ako sme sa my chystali. Zubry boli pokojné. Niektoré  polihovali a ďalšie sa kŕmili senom. Čím viac sme sa približovali, tým viac sa ich otočilo smerom k nám. Očividne sme ich zaujali. Nebolo času sa tým zaoberať. Snažili sme sa dostať k takému uhľu pohľadu aby nám vychádzajúce slnko nesvietilo priamo do objektívov. Obchádzali sme zubry sprava. Keď sme sa k nim dostali na 100 metrov, vyšlo slnko. V správnom čase. Oranžové lúče sa zubrom opreli do chrbtov a sfarbili ich. Fotili sme a v snahe dostať sa na lepšie pozície sme zubry rozpohybovali. Nebol to nejaký šialený úprk ale predsa len nám trochu odbehli. Nasledovali sme ich a dolu je zopár mrazivých fotiek z tejto krajiny obrov.