blog

blog

štvrtok 29. septembra 2016

GREAT WHITE SHARK

Z Kapského mesta sme vyrazili za tmy a keď sme dorazili do Gansbaai, hlavného mesta Afriky pre pozorovanie Žraloka bieleho z klietky, počasie nám prialo. Vlny sú jedným z faktorov, ktoré ovplyvňujú pozorovanie. Druhým vážnym faktorom je dohľadnosť vo vode. More bolo rozbúrené, vlny boli veľké ale ešte stále  sa to dalo vydržať. Slnko vychádzalo a svetla bolo dosť.


 Všetky lode s klietkami boli ešte na brehu. Kým nám na úvodnom brífingu povedali čo máme a čo nemáme na lodi a v klietke robiť, lode už boli na vode. 

 Dobrovoľné "krmivo" pre žraloky sa mohlo nalodiť.
 Po 15 minutách plavby sme zakotvili na mieste pozorovania. okolo nás boli ďalšie štyri lode.
 
 
Krmiči všetkých lodí začali vnadiť tým, že vylievali do vody smradľavú kašu z rybacích vnútorností. Ako vlny pohadzovali loďou, tak nejaký ten liter rybacej polievky dopadol aj na palubu. Rozhodeným žalúdkom niektorých ľudí to dalo signál, že môžu svetu ukázať, čo raňajkovali. Dôležité bolo aby gŕcali na opačnú stranu ako bola uložená klietka.
 
Okrem toho hádzali do vody lano s plavákom, na ktorom boli uviazané tuniakové hlavy.

 Všetko to neuveriteľne priťahovalo morské vtáky.
 
 Nahadzovači opakovane čarovali s návnadou. Každý mal svoj vlastný grif.
 
Po pol hodine čakania sa ukázal ON. Great white shark. Mal asi meter a pol a bolo to len také mláďatko. Len raz ťukol do návnady a bol preč. Našťastie. Čakali sme totiž ozrutu ozrutnú. Počas čakania sme sa bavili o všetkom možnom a aj o počasí. Predpoveď hrozila  zhoršením počasia. V noci mal začať fúkať silnejší vietor a vlny tým pádom budú nevhodné pre tento druh aktivity. Musel som sa rozhodnúť či zostanem na streche lodi alebo sa pôjdem prezliecť do neoprénu. Stáli proti sebe dobré fotky a zážitok z potápania. Zvíťazili fotky. Zajtra totiž už druhá šanca prísť nemusí.

Zostal som na streche lodi. Dobrým ukazovateľom neprítomnosti predátora boli malé rybky okusujúce hlavy tuniakov.  Keď sa zrazu rybky snažili dostať z dosahu, bolo jasné, že prichádza útok. V tom momente bolo treba potopiť hlavu pod vodu a stlačiť spúšť fotoaparátu alebo sa poriadne nahnúť cez okraj lode a tiež stlačiť spúšť fotoaparátu. Čeluste sa totiž blížili.
Po ďalšej polhodine sa konečne ukázal ON. Veľký asi tri a pol metrový predátor. Do klietky naskákali prví piati dobrovoľníci a asi po 10 minútach sa striedali ďalšie a ďalšie skupiny piatich ľudí.
 

Žralok pôsobil impozantne. Absolútna príroda. Sto miliónov rokov evolúcie. Čistá dokonalosť vo svojej podstate. Zhmotnená smrť. Všetci sme boli fascinovaní. Aj tí s prázdnymi žalúdkami, ktorí pred chvíľou nevedeli prísť oceánu na pekné meno.
  
Žralok pomaly plával v malých kruhoch okolo lode. Vždy, keď sa blížil k návnade, snažil sa ju uchopiť do zubov. Kŕmič mu ju však potiahol vždy rovno spred rypca. Skúšal však pokojne ďalej. Po štyroch až piatich pokusoch sa dozvedel, čo potreboval vedieť. Naštudoval si rýchlosť a smer úniku "koristi". Ponoril sa. Chvíľu ho nebolo. Ukážka sily, rýchlosti a agresie prišla znenazdajky. Zrazu bol tam. V plnej sile a rýchlosti.

Takto sa to opakovalo asi hodinu. Žralok ale menil stratégiu lovu. Niekedy to skúsil hlbinným útokom, kedy vyplával spod lodi. Zbadali sme ho až v poslednej desatine sekundy. To už zaťal zuby do hláv a miernym pohybom hlavy ich odtrhol z motúza. Plavák vždy vypľul. Plasty mu nerobia dobre.




V iných prípadoch použil hladinový skok. Podobne ako keď skáče delfín. Z kľudového plávania sa jediným pohybom chvostovej plutvy dostal do rýchleho útoku. Skočil a zahryzol. Výsledok bol vždy rovnaký. Korisť nemala šancu.



Po dvoch hodinách nastal čas vrátiť sa na breh. Stačilo prestať vnadiť a žralok sa stratil v hlbinách.
Mal som pocit, že sa na mňa naposledy usmial. Po ukážke toho, čo žralok dokáže, som presvedčený, že by sa so mnou rád pohral. Ďakujem pekne.
 
  
 S vylodením si miestni nerobili problémy. Zapriahli lode za čakajúci traktor a vytiahli ich aj s klientami rovno na breh
 














pondelok 26. septembra 2016

RODINA

Keď cestovanie človeka niečo naučí, tak je to rozlišovanie skutočných životných problémov od odchýlok z luxusného života, tak ako ho žijeme v Európe. Túto myšlienku nemám z vlastnej hlavy ale úplne s ňou súhlasím. Pri pohľade na životné podmienky tejto rodiny sú všetky naše "nekonečne nafúknuté problémiky" len odchýlkou od nekonečného komfortu. V Namíbií sme boli v čase miestnych prázdnin. Preto bola púšť plná detí. Keď sme dorazili na miesto, kde Gabriel bežne pre klientov pripravuje obed, už tancovali v afrických rytmoch. Rýchlo som zjedol malé sústo a začal fotiť. Bol som zhruba sto metrov od diania. Nechcel som domorodcom strkať objektív rovno pred tváre. Predo mnou boli dve skupiny ľudí. Jedna dojedala studený obed a druhá spôsobne sedela, pozerala sa na tú prvú a čakala, že sa jej niečo ujde. Nebavili sme sa o tom, ale myslím, že aj ostatní ľudia z našej skupiny prehĺtali o niečo ťažšie ako inokedy. Veľa jedla zostalo. Naši z neho vyrobili balíčky v alobale, ktoré potom odniesli mame rodiny. Taký je zvyk. Ako na povel sa decká zdvihli a utekali s plastovými fľašami ku kamiónu. Všetky deti dostali rovnakú dávku vody. Bolo to dôležité, lebo sa dokázali povadiť ak niektoré z nich dostalo viac. Dospelí ponúkali svoje domáce výrobky. Konečne niečo, čo nevyrobili v Číne. Potom ukázali svoju vynaliezavosť. Solárny panel, rádio a USB kľúč stačili na to aby sa púšťou niesla africká hudba. Znovu nám zatancovali. Na prvý pohľad komercia pre turistov. Asi áno. Všetci sme ale mysleli na tú svoju rodinu a odniesli si dojem, že rodina je najviac.