Aby ste sa všetci mali ako prasiatka v žite, Vám želajú Orolínovci.
blog
pondelok 30. marca 2015
pondelok 23. marca 2015
AKO SME SA NA ŠIKMÚ PLOCHU DOSTALI
Pri ceste zo Skalnatej na Zamkovského chatu sme prechádzali po tatranskej magistrále. Mimo zimu je to ľahká trasa dolu kopcom. Avšak v zime sa podmienky menia. Upravený meter široký skalnatý chodník je pod vrstvou snehu a ľadu. Keby nebola prešľapaná stopu široká cestička, bez mačiek by sme sa skotúľali do údolia. Z fotiek je vidno, že je kam padať. Veľký rozdiel bol medzi slnkom osvetlenými pasážami, kde bol sneh mäkký a poddajný a medzi zmrznutým snehom a ľadom v tieni, kde sa to šmýkalo jedna radosť. Jednoznačne by sa nám zišli protišmykové návleky na boty.
Nemusia to byť hneď mačky ale stačí niečo podobné ako toto. Na trhu je v ponuke viac druhov
V proti svetle je vidieť ľadový charakter povrchu.
Niektoré uhly sú impozantné. Fero skoro odtrhol stromček ako sa snažil udržať na svahu pri fotografovaní. Stačil väčší záklon a letel by.
Keď sme sa dostali na úroveň lesa, vydýchli sme si. Chodníky sa rozšírili.
To sme ale ešte nevedeli, že na niektorých nižších miestach to bude ešte horšie. Skialpinisti stúpajúci na lyžiach s tulenními pásmi do vyšších polôh, vyhľadili chodníky na čisté zrkadlo. Mohli sme zostupovať len po ich úplnom okraji. Skôr to bolo už na neupravenom svahu. Zišli by sa aj palice na Nordic walking. V zime doporučujem.
Vyzerá to smiešne. Ale nie je.
Na úrovni Veľkej studenej doliny a postupom času ako slnko zosilnelo to už bolo v pohode.
V zásade netreba podceňovať tie naše malé Tatry. Dochrámať a skapať sa dá aj v nich.
piatok 20. marca 2015
STRETNUTIE S LEGENDAMI
Rainerova útulňa má už 150 rokov. Mala pohnutú históriu. V roku
1863 ju postavili ako útulňu, čiže chatu bez nejakého hospodára. Ľudia mohli
prísť, prenocovať, skryť sa pred zlým počasím. Potom o 21 rokov, keď
postavili chatu Kamzík, útulňa zanikla a stala sa skladom materiálu.
Skončilo sa to tak, že bola skladiskom paliva, odpadového materiálu a odpadkov. Po
zatvorení chaty Kamzík tak spustla, že ju bolo treba zachrániť. Našla sa skupina
nadšencov z Popradu a v roku 1980 ju sanovali, opravili múry,
postavili šindľovú strechu. Nedali jej však nejaký účel. Nebol tam nijaký
gazda, ktorý by dal chate zmysel. Takže znovu spustla, zadná stena spadla a
prederavila sa strecha. V lete 1997 ju vzal do prenájmu Peter Petras. Je to
už 50 rokov, čo sa stal horským nosičom a láska k prírode
a k Vysokým Tatrám mu ostala dodnes. Chatu od podlahy až po strechu
opravil. Zriadil v nej múzeum a každoročne stavia ladové betlehémy. Celé Slovensko minulý rok sledovalo ako mu chatu chceli vziať. Zrazu kompetentní bezhlavo dodržiavali literu zákona, ktorá im v prípadoch, keď chceli zarobiť nejaké prachy, vôbec neprekážala. Ibaže by chceli zarobiť tým, že ho odtiaľ chceli vyštvať. Nakoniec sa všetko na dobré obrátilo a nájom mu predĺžili. My sme ho zastihli pri chvíľke oddychu.
Zátišie s novinami som proste musel odfotiť.
Noc sme prespali na Zamkovského chate. Dokonalé miesto. Po Víťaznom
februári 1948 sa začali nad rodinou Zamkovských, ktorí chatu postavili,
sťahovať čierne mraky. Nastalo obdobie vyvlastňovania a komunisti si aj
pre Štefana Zamkovského našli dôvod. Obvinili ho z kapitalizmu. Netrvalo
dlho a Zamkovskí museli svoju chatu opustiť. V roku 1952 išli na pár
mesiacov na Bílikovu chatu a potom boli odídení na Počúvadlo. Kapitalista Zamkovský
to znášal veľmi zle. Strašne sa zmenil. Predtým
to bol veselý a spoločenský človek a potom ho prevalcovali
depresie. Dopomohlo to aj k jeho predčasnej smrti. Manželka ho prežila
o tridsaťdeväť rokov.
Vysokohorský
nosič Laco Kulanga tvrdí, že mu nikdy nešlo o rekordy. Hoci si už kedysi dávno
za svoje unikátne vynášky vyslúžil neformálny titul "kráľ tatranských
nosičov", stále tvrdí, že nosenie je predovšetkým možnosť na každodenný
intímny kontakt s prírodou. Jeho nosičské rekordy vyrážajú dych. Len čo pomyslím
na takú váhu pomaly zomieram. Medzi vynášky, ktorými sa natrvalo zapísal do
tatranského sveta nosičov, patrí napríklad 207,5 kg, ktoré niesol z Hrebienka
na Zamkovského chatu, 151 kg z Hrebienka na Téryho chatu či 141 kg z Hrebienka
na Zbojnícku chatu. Zatiaľ neprekonaný zostal rekord, počas ktorého zo
Skalnatej chaty na Štart zniesol 211 kg.
Fotky z internetu
Japonci, ktorí o tom počuli,
prišli a žili sedem dní na chate. Chodili, vynášali, pili, jedli a spali
spolu s ním. Natočili o ňom dokument. Potom ho pozvali na dva týždne
do Tokia. Okrem spoločenského a pracovného programu pre TV ho zobrali aj
do nemocnice. Strčili ho do tomografu a čakali, že uvidia zdevastované
telo starca zničené ťažkou prácou. Nechcelo sa im veriť, čo vidia. Po deformáciách
ani stopy. Halušky a borovička urobili svoje. My sme ho navštívili tiež na
Skalnatej chate. Táto pomaly už pamiatková budova je vzdialená od konečnej
stanici kabínkovej lanovky na Skalnatom plese len dve minúty chôdze. Takáto
malá vzdialenosť stačí na to aby sa zo super rušnej reštaurácie natlačenej stovkami
lyžiarov a snowboardistov stala svätyňa ticha a kľudu. Neváhal som
ani chvíľu a pri voľbe, kde dať odpočinúť našim kostiam, som zvolil
chatu s týmto charizmatickým chatárom. Na slniečku pred chatou sme dali guláš, čaj, horec, ten myslím dva krát a s otvorenými ústami počúvali príbehy legendy.
Samozrejme sme urobili aj spoločnú fotku.
SOLAR ECLIPSE
A keď už som písal o slnku, tak musím spomenúť aj dnešné čiastočné zatmenie slnka. Pred tromi dňami som navštívil konzulát slnka na zemeguli a dnes v prvý jarný deň a na jarnú rovnodennosť nám vesmír ponúkol nebeské divadlo. Bez akejkoľvek prípravy som chytil foťák, nastavil maximálnu clonu a strelil tieto tri snímky. Určite sa bude dať nájsť na internete aj krajšie fotky, pri ktorých boli použité špeciálne filtre. Tieto sú ale len moje.
ON THE TOP
Hneď ako doktor Ilko v predpovedi počasia zahlásil, že má byť niekoľko dňové krásne slnečné počasie na celom území republiky, som sa rozhodol pripojiť k návšteve najmenších veľhôr. Aj keď majú Vysoké Tatry tento prívlastok, na vrchole lomničáku sa človek cíti ako v Stratosfére.
Hore aj dolu sme išli samozrejme kabínkovou lanovkou. Nie pre každého to ale je samozrejmé. Partia mladých ľudí vyšla hore peši a dolu Lomničák jednoducho zlyžovali
Všade naokolo skaly, sneh a more slnka.
Nie nadarmo si slnko zriadilo konzulát na zemeguli priamo u nás. Štátny znak a vlajku má naozaj krásnu. Konzulát je priamo na observatóriu na vrchole hory.
Malá studená dolina a v nej Teryho chata
Slnenčné svetlo sme zachytávali nielen na tvári ale hlavne v krýštálovo priehľadnom Horci.
nedeľa 15. marca 2015
MANGALICA
Mangalica je plemeno ošípaných pochádzajúce z Veľkej uhorskej nížiny.
Bolo vyšľachtené roku 1833 skrížením plemena z Bakonského lesa s polo divokým
bravom so Šumadije. Meno vytvoril Vuk Karadžič spojením starogermánského výrazu mangh
("kríženec") so slovanskou ženskou koncovkou -ica. Plemeno sa
vyznačuje dlhou vlnitou srsťou plavej až čiernej farby, ktorá mu umožňuje pásť
sa vonku aj v tuhej zime - tým dosahuje prirodzený prírastok sadla, ktoré obsahuje
veľké množstvo tzv. dobrého cholesterolu. Po druhej svetovej vojne chov plemena
upadol, pretože má vysoké nároky na stravu a vo vrhu býva maximálne osem
prasiat. V poslednom čase však mäso vyhľadávajú labužníci.
sobota 14. marca 2015
NP SEEWINKEL VI.
Hlavné migrujúce atrakcie národného parku sú ešte niekde na trase. Brodivé vtáky a spevavce ešte nedorazili. Dajú sa však pozorovať pred hniezdne aktivity u husí, kačíc a cibíkov chochlatých. Dorazili Trasochvosty biele, Ľabtušky lúčne a aj škorce. Ojedinele sa dajú spozorovať Strnádky trstinové.
Čajka smejivá
Strnádka trstinová
Trasochvost biely
Hrdzavka potápavá
Srnec hôrny
Zajac poľný
Mlynárka dlhochvostá
Cíbik chochlatý
Beluša veľká
Škorec lesklý
Ľabtuška lúčna
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)