HAPPY EASTER 2015

Aby ste sa všetci mali ako prasiatka v žite, Vám želajú Orolínovci.

AKO SME SA NA ŠIKMÚ PLOCHU DOSTALI

Pri ceste zo Skalnatej na Zamkovského chatu sme prechádzali po tatranskej magistrále. Mimo zimu je to ľahká trasa dolu kopcom. Avšak v zime sa podmienky menia. Upravený meter široký skalnatý chodník je pod vrstvou snehu a ľadu. Keby nebola prešľapaná stopu široká cestička, bez mačiek by sme sa skotúľali do údolia. Z fotiek je vidno, že je kam padať. Veľký rozdiel bol medzi slnkom osvetlenými pasážami, kde bol sneh mäkký a poddajný a medzi zmrznutým snehom a ľadom v tieni, kde sa to šmýkalo jedna radosť. Jednoznačne by sa nám zišli protišmykové návleky na boty.

 Nemusia to byť hneď mačky ale stačí niečo podobné ako toto. Na trhu je v ponuke viac druhov

 

V proti svetle je vidieť ľadový charakter povrchu.

 Niektoré uhly sú impozantné. Fero skoro odtrhol stromček ako sa snažil udržať na svahu pri fotografovaní. Stačil väčší záklon a letel by.

 

 

 

Keď sme sa dostali na úroveň lesa, vydýchli sme si. Chodníky sa rozšírili.

 

To sme ale ešte nevedeli, že na niektorých nižších miestach to bude ešte horšie. Skialpinisti stúpajúci na lyžiach s tulenními pásmi do vyšších polôh, vyhľadili chodníky na čisté zrkadlo. Mohli sme zostupovať len po ich úplnom okraji. Skôr to bolo už na neupravenom svahu. Zišli by sa aj palice na Nordic walking. V zime doporučujem.

Vyzerá to smiešne. Ale nie je.

 Na úrovni Veľkej studenej doliny a postupom času ako slnko zosilnelo to už bolo v pohode.

 V zásade netreba podceňovať tie naše malé Tatry. Dochrámať a skapať sa dá aj v nich.

STRETNUTIE S LEGENDAMI

Rainerova útulňa má už 150 rokov. Mala pohnutú históriu. V roku 1863 ju postavili ako útulňu, čiže chatu bez nejakého hospodára. Ľudia mohli prísť, prenocovať, skryť sa pred zlým počasím. Potom o 21 rokov, keď postavili chatu Kamzík, útulňa zanikla a stala sa skladom materiálu. Skončilo sa to tak, že bola skladiskom paliva, odpadového materiálu a odpadkov. Po zatvorení chaty Kamzík tak spustla, že ju bolo treba zachrániť. Našla sa skupina nadšencov z Popradu a v roku 1980 ju sanovali, opravili múry, postavili šindľovú strechu. Nedali jej však nejaký účel. Nebol tam nijaký gazda, ktorý by dal chate zmysel. Takže znovu spustla, zadná stena spadla a prederavila sa strecha. V lete 1997 ju vzal do prenájmu Peter Petras. Je to už 50 rokov, čo sa stal horským nosičom a láska k prírode a k Vysokým Tatrám mu ostala dodnes. Chatu od podlahy až po strechu opravil. Zriadil v nej múzeum a každoročne stavia ladové betlehémy. Celé Slovensko minulý rok sledovalo ako mu chatu chceli vziať. Zrazu kompetentní bezhlavo dodržiavali literu zákona, ktorá im v prípadoch, keď chceli zarobiť nejaké prachy, vôbec neprekážala. Ibaže by chceli zarobiť tým, že ho odtiaľ chceli vyštvať. Nakoniec sa všetko na dobré obrátilo a nájom mu predĺžili. My sme ho zastihli pri chvíľke oddychu.

 Zátišie s novinami som proste musel odfotiť.

 

Noc sme prespali na Zamkovského chate. Dokonalé miesto. Po Víťaznom februári 1948 sa začali nad rodinou Zamkovských, ktorí chatu postavili, sťahovať čierne mraky. Nastalo obdobie vyvlastňovania a komunisti si aj pre Štefana Zamkovského našli dôvod. Obvinili ho z kapitalizmu. Netrvalo dlho a Zamkovskí museli svoju chatu opustiť. V roku 1952 išli na pár mesiacov na Bílikovu chatu a potom boli odídení na Počúvadlo. Kapitalista Zamkovský to znášal veľmi zle. Strašne sa zmenil. Predtým to bol veselý a spoločenský človek a potom ho prevalcovali depresie. Dopomohlo to aj k jeho predčasnej smrti. Manželka ho prežila o tridsaťdeväť rokov.

Vysokohorský nosič Laco Kulanga tvrdí, že mu nikdy nešlo o rekordy. Hoci si už kedysi dávno za svoje unikátne vynášky vyslúžil neformálny titul "kráľ tatranských nosičov", stále tvrdí, že nosenie je predovšetkým možnosť na každodenný intímny kontakt s prírodou. Jeho nosičské rekordy vyrážajú dych. Len čo pomyslím na takú váhu pomaly zomieram. Medzi vynášky, ktorými sa natrvalo zapísal do tatranského sveta nosičov, patrí napríklad 207,5 kg, ktoré niesol z Hrebienka na Zamkovského chatu, 151 kg z Hrebienka na Téryho chatu či 141 kg z Hrebienka na Zbojnícku chatu. Zatiaľ neprekonaný zostal rekord, počas ktorého zo Skalnatej chaty na Štart zniesol 211 kg.

 Fotky z internetu

Japonci, ktorí o tom počuli, prišli a žili sedem dní na chate. Chodili, vynášali, pili, jedli a spali spolu s ním. Natočili o ňom dokument. Potom ho pozvali na dva týždne do Tokia. Okrem spoločenského a pracovného programu pre TV ho zobrali aj do nemocnice. Strčili ho do tomografu a čakali, že uvidia zdevastované telo starca zničené ťažkou prácou. Nechcelo sa im veriť, čo vidia. Po deformáciách ani stopy. Halušky a borovička urobili svoje. My sme ho navštívili tiež na Skalnatej chate. Táto pomaly už pamiatková budova je vzdialená od konečnej stanici kabínkovej lanovky na Skalnatom plese len dve minúty chôdze. Takáto malá vzdialenosť stačí na to aby sa zo super rušnej reštaurácie natlačenej stovkami lyžiarov a snowboardistov stala svätyňa ticha a kľudu. Neváhal som ani chvíľu a pri voľbe, kde dať odpočinúť našim kostiam, som zvolil chatu s týmto charizmatickým chatárom.  Na slniečku pred chatou sme dali guláš, čaj, horec, ten myslím dva krát a s otvorenými ústami počúvali príbehy legendy.

 

 

Samozrejme sme urobili aj spoločnú fotku.

 

SOLAR ECLIPSE

A keď už som písal o slnku, tak musím spomenúť aj dnešné čiastočné zatmenie slnka. Pred tromi dňami som navštívil konzulát slnka na zemeguli a dnes v prvý jarný deň a na jarnú rovnodennosť nám vesmír ponúkol nebeské divadlo. Bez akejkoľvek prípravy som chytil foťák, nastavil maximálnu clonu a strelil tieto tri snímky. Určite sa bude dať nájsť na internete aj krajšie fotky, pri ktorých boli použité špeciálne filtre. Tieto sú ale len moje.

ON THE TOP

Hneď ako doktor Ilko v predpovedi počasia zahlásil, že má byť niekoľko dňové krásne slnečné počasie na celom území republiky, som sa rozhodol pripojiť k návšteve najmenších veľhôr. Aj keď majú Vysoké Tatry tento prívlastok, na vrchole lomničáku sa človek cíti ako v Stratosfére.

Hore aj dolu sme išli samozrejme kabínkovou lanovkou. Nie pre každého to ale je samozrejmé. Partia mladých ľudí vyšla hore peši a dolu Lomničák jednoducho zlyžovali

 

 Všade naokolo skaly, sneh a more slnka.

Nie nadarmo si slnko zriadilo konzulát na zemeguli priamo u nás. Štátny znak a vlajku má naozaj krásnu. Konzulát je priamo na observatóriu na vrchole hory.

Malá studená dolina a v nej Teryho chata

 

Slnenčné svetlo sme zachytávali nielen na tvári ale hlavne v krýštálovo priehľadnom Horci.

 

 

MANGALICA

Mangalica je plemeno ošípaných pochádzajúce z Veľkej uhorskej nížiny. Bolo vyšľachtené roku 1833 skrížením plemena z Bakonského lesa s polo divokým bravom so Šumadije. Meno vytvoril  Vuk Karadžič spojením starogermánského výrazu mangh ("kríženec") so slovanskou ženskou koncovkou -ica. Plemeno sa vyznačuje dlhou vlnitou srsťou plavej až čiernej farby, ktorá mu umožňuje pásť sa vonku aj v tuhej zime - tým dosahuje prirodzený prírastok sadla, ktoré obsahuje veľké množstvo tzv. dobrého cholesterolu. Po druhej svetovej vojne chov plemena upadol, pretože má vysoké nároky na stravu a vo vrhu býva maximálne osem prasiat. V poslednom čase však mäso vyhľadávajú labužníci.

 

 

 

NP SEEWINKEL VI.

Hlavné migrujúce atrakcie národného parku sú ešte niekde na trase. Brodivé vtáky a spevavce ešte nedorazili. Dajú sa však pozorovať pred hniezdne aktivity u husí, kačíc a cibíkov chochlatých. Dorazili Trasochvosty biele, Ľabtušky lúčne a aj škorce. Ojedinele sa dajú spozorovať Strnádky trstinové.

Čajka smejivá

Strnádka trstinová

Trasochvost biely

Hrdzavka potápavá

Srnec hôrny

Zajac poľný

Mlynárka dlhochvostá

Cíbik chochlatý

Beluša veľká

Škorec lesklý

Ľabtuška lúčna