DUNAJSKÉ LUHY CXXXXVII

Keď som prichádzal na Csakanyi, už tam stál Gyula. Maďarský fotograf, na ktorého čas od času narazím. Nečakal, kým zastavím a vystúpim z auta a už na mňa mával aby som si pohol. Na ostrove, na ktorý sme sa zamerali, sa motalo asi desať jeleních býkov. Sledovali sme ich asi dve hodiny. Sem tam vystrčili hlavu spoza terénnej nerovnosti, pozreli na nás aby sa zase schovali. Po celý ten čas sa pohybovali len na pár metroch štvorcových. Celé tie dve hodiny mi nedali priestor ani na jednu poriadnu fotku.

DUNAJSKÉ LUHY CXXXXVI

Pár labuti hrbozobých by sa dal považovať za domácich. Keď som ja pred svitaním do zátoky prišiel, oni tam spali. Asi po hodine sa zobudili. Len tak plávali po prúde keď doletel osamelý samec. Domáci pán sa naparoval v snahe ho vytlačiť z revíru. Drzáň sa však nevzdal. Asi sa mu samička páčila. Vyzývateľ priplával až k sokovi a začal sa s ním merať. Bolo jasné, že prehovárala reč tela. Na fyzický kontakt nedošlo. Unikalo mi, ktorý z nich je lepší. Samička sa prizerala zblízka. Očividne ju zaujímalo čo sa stane s jej budúcnosťou. Zrazu sa domáci pán "odul" a zaútočil na vyzývateľa. Ten nečakal a vzal nohy na ramená. Vyzeralo to ako keby pôvodný pár obhájil právo na zátoku. Oni to asi brali inak. Vychytili sa a odleteli preč.

DIVIAK LESNÝ IV

Každá hustá remízka medzi veľkými lánmi úhorov schováva veľa tajomstiev. Diviaky, srnce, drobnú zver a množstvo vtáctva. My sme okolo takejto remízky fotografovali mladého diviaka. Behal hore dole po úhore ako šialený aby sa nám hneď na to schoval v kríkoch. Tam som veľa fotiek neurobil. Nezostalo nič iné len čakať kým sa mu uráči vyjsť von.