HANS A GIGI

Ako som už spomínal v predchádzajúcom blogu, postupovali sme vo dvojici. Hľadali sme párik stratených losov. Z husto zarasteného svahu sme prišli na dno zvlneného údolia. Stromy boli väčšie a okolo potoka už krovie nebolo tak husté. Vo vegetačnom období na tomto mieste už nebýva veľa svetla. Situácia bola prehľadná. Losy boli priamo pri zamrznutom potoku. Navzájom sme sa videli už z diaľky. Pomaly sme sa približovali. Zvieratá nielenže sa neplašili ale sa aj úplne uvoľnili. Prakticky sa nehýbali. V údolí nefúkal mrazivý vietor zo svahov. Hans pomaly nasledoval Gigi. Dokonca skúsil aj flémovať. Okusovali vetvičky. Polihovali a prežúvali. Z času na čas po nás pokukovali. Neuveriteľné. Mali sme kúsok Arktídy priamo na dosah objektívov.

Vomeronazálny ( Jacobsonov ) orgán je prídavným orgánom niektorých cicavcov. Samce ho majú medzi nozdrami a papuľou a umožňuje im rozoznať v moči samíc prítomnosť hormónov, ktoré signalizujú jej plodnosť. Samce pri flémovaní očuchajú moč alebo priamo samicu. Potom ohrnú horný pysk a nasajú vône do tohoto špecializovaného čuchového orgánu. Keď sa im rozsvieti kontrolka, okamžite menia správanie. Ak v moči hormóny nenájdu, skúšajú šťastie neskôr. 

Urobil som zopár snímkov a vyšiel z údolia v snahe chytiť signál. Zavolal som ostatných. Ani príchod zvyšných fotografov nevyviedol Hansa a Gigi zo siesty. 

 

 

Zostali sme asi polhodinku. Blížila sa hodina presunu na ďalšiu lokalitu. Urobili sme ešte záverečnú fotku a pokračovali v boji proti najmrazivejšiemu dňu roka. Ešte pred týždňom nebol sneh a sotva mrzlo. Všetko vyšlo nad očakávanie. 

Fero, Miloš, Miro, ja a Rasťo