Srnčej zveri je v lesoparku veľa. Sú ale dni keď pekného srnca nevidno. Tento krát to bolo iné. Kam som sa pohol, všade na mňa vytŕčali parožky. Jeden za druhým sa promenádovali popred mňa. Od úplne mladého srnčeka s čertíkovskými rožkami až po známeho starého jednookého srnca, o ktorom som písal už v minulosti. V lese je ešte stále veľa snehu. Ďatle všetkých druhov už ale vo veľkom tokajú. Pobytové stopy diviakov sú všade ale tento rok sa mi ich podarilo nafotiť prvý krát.
Ďatľa bielochrbtého som už mal možnosť pozorovať ale v mojom lese som ho videl prvý krát.
Mladý srnček
Samec Ďatľa veľkého si pokojne hľadal potravu, keď mu nad hlavou začala provokovať samička.
Nechal jedlo jedlom a začal ju sledovať.
Ako sa patrí, robila drahoty. Poletoval za ňou po celom lese.
Trochu starší srnček.
Značkovanie rajónu
Srnec v najlepšej kondícií mi dal len sekundu na dve fotky.
Starý bojovník poznačený životom. Vždy ho nájdem na tom istom mieste. Sto metrov od záhrad. Sedí na pahorku s dobrým výhľadom. Neuteká. Ak treba, odkráča.
Zostarnutý, obézny a pritom kostnatý, s kýpťami parožkov a bez oka. Srnec má už očividne svoje najlepšie dni za sebou. Až na posledný mesiac bola mierna zima a to mu asi pomohlo prežiť.
Pobytové znaky diviakov.
