Po návrate zo Španielska, kde som poľahky privykol na slnko a jarné teploty, prišlo studené prebudenie. Aj v Malých Karpatoch už jednoznačne vyhrávala zelená. Stromy a kry boli olistené a traviny vytvorili koberec. Prišiel však studený front a priniesol ochladenie. Z osamelého mraku napadlo ako na potvoru presne v mojom kilometri zhruba 10 cm nového snehu. Dalo sa čakať, že dlho nevydrží. Na všeobecné prekvapenie vydržal až tri dni. Dolu v meste nebolo po snehu ani slychu ani vidu. Asi preto som si obul polovičné boty. Už na Kramároch som tušil, že to je chyba. Keď som urobil prvé kroky v snehu, bol som o tom presvedčený. Domov som však nešiel. Pri každom kroku som cítil ako sa sneh tlačí na ponožky. Kombináciu sviežej jarnej zelene a bieleho snehu hlava nebrala. Niečo na tom bolo divné. Pekné ale divné. Sneh mal jednu výhodu. Tichá chôdza mi umožnila priblížiť sa "na dostrel" k notoricky známym miestam s výskytom srnčej a diviačej zveri a podarilo sa. K srnke som sa dostal na 8-10 m a k diviakom na takých 15 metrov. Do poslednej chvíle o mne nevedeli. Až keď som im zasmrdel priamo do nozdier, tak sa prebrali a odbehli.
