blog

blog

utorok 25. septembra 2018

SMALL BRUTUS

WBBC navštevuje v priebehu roka množstvo medveďov. V drvivej väčšine sú to ruské medvede.  Hranica s Ruskou federáciou je sotva 300 m od krytu č.27. Aké prekvapenie, že na hranici nemajú plot. Pravidelnými návštevníkmi WBBC sú dva staré samce. Ten najväčší, miestny king, sa volá Brutus. O niečo menšieho a mladšieho nazývajú Small Brutus. Tento sa nám ukázal ako prvý zo všetkých. Už sa pomaly stmievalo ale ešte vždy to nebolo úplne márne. Z okraja lesa mu trčala len hlava, keď si prezeral miesto priamo pred nami. Bol na protiľahlej strane jazera. Trvalo len chvíľu a odhodlal sa zabojovať o podhodené mäso. Najprv prezrel ľavú stranu brehu jazera a potom sa veľmi správne rozhodol ísť na pravú stranu. Správne preto, lebo tam sme sa krčili v kryte my. Malý Brutus sa motal sem a tam. Zdržal sa asi desať minút. Jeho hodovanie však veľmi rýchlo skončilo. Stačilo jedno tlmené zabručanie a "veľký zlý ruský medveď" sa splašene rozbehol tam odkiaľ pribehol. Z lesa opatrne vyšla medvedica s tromi mladými. Bola aj viac ako o 200 kg ľahšia. Poriadok si ale urobila rázne. Nebolo pochýb, kto je tu šéf. O nej budem písať v budúcom blogu.
















 Malý Brutus
 Zrazu spozornel a na povel odbehol.
Blížila sa medvedica




nedeľa 23. septembra 2018

WILD BROWN BEAR CENTER

WBBC je zariadenie vo Fínsku. Leží pri ruských hraniciach a poskytuje služby zamerané na pozorovanie zvierat. Primárne je zamerané na medvede ale ukázať sa môžu aj rosomáky a vlky. Okolo krytov tiež poletuje množstvo mrchožrútov. Na brehoch troch jazier sa nachádza tridsiatka krytov v podmáčanej pôde. V ich okolí sa v zemi nachádza zhruba 60 skriniek s poklopom, do ktorých zriadenec každý deň pred štvrtou popoludní uloží kus mäsa. Hneď po ňom ideme do krytov my. Krátky časový odstup a poklopy zabraňujú vtákom vybrať zákrm ešte pred našim príchodom.  Potom sa stáva hlavnou disciplínou trpezlivosť. Celé hodiny čakáme, kedy príde hladný zver. Napriek trvalému dažďu nám príroda počas všetkých troch podvečerov ponúkla tzv. zlatú hodinku. To je obdobie tesne pred západom slnka, kedy oranžové mäkké svetlo zaleje priestor a dajú sa vyhotoviť zaujímavé fotky. Exteriéry boli nádherne osvetlené. Zvyšná časť prírody ich ale trikrát po sebe odignorovala. Medvede prišli dvakrát až po západe slnka. Našťastie nám to príroda vynahradila posledný večer. Prestalo pršať a počas polhodiny sa nám pred objektívom vystriedali všetky medvede, ktoré sa v oblasti dlhodobo vyskytovali. Hotový masaker. Z exteriérov sme boli trochu sklamaní. Jeseň ešte nepokročila do svojej najfarebnejšej časti. Trochu zožltli brezy ale červenej farby bolo nedostatok. Skúšal som fotky presaturovať a dosiahnuť tak vyššiu farebnosť ale nebolo to prirodzené. Tak ako sú dolu, sú viac verné upršanej skutočnosti tých dní.
Účastníci zájazdu pred WBBC

Mapka krytov
 Fotografie z dronu ukazujú koľko vody sa nachádza všade okolo jazier.

Fínskou tajgou vedú k centru upravené cesty.

Krajina tisícich jazier





 Nad Ruskom sa zmrákalo.

Na prvý pohľad sú kryty halabala porozsýpané po krajine. Opak je však pravdou. Poloha krytov je výsledkom dlhodobého pozorovania chovania sa zveri v oblasti.

O čo sú kryty menšie, o to sú luxusnejšie zariadené. Je v nich všetko čo človek potrebuje.



Poklopy v sklopenej polohe nebolo z krytu vo vysokej tráve v drvivej väčšine prípadov vidieť. 
Niektoré priam trčali.



Medzi jednotlivými krytmi sú drevené chodníky.



Miestne medvede boli prekrásne vykŕmené. Mali neskutočne veľké bruchá. Neviem si dosť dobre predstaviť ako lovia nejakého losa. Miestami pripomínali stavbou tela skôr nosorožce. Je to výsledok prijímania dostatku potravy a aj ponúkaného mäsa. Obalenie tukom je nevyhnutné v tunajších šesť mesačných zimách. Fotografická sezóna končí 30. septembra z jednoduchého dôvodu. Často napadne prvý sneh a medvede zaľahnú na viac ako pol roka. Prvý rozospatí sedmospáči sa pred krytmi objavujú až v apríli nasledujúceho roka.