Hlavným dôvodom mojej návštevy zimných Karpat bolo fotografovanie zubrov a vlkov. Popritom sa malo dostať aj na iné tvory. V pláne boli aj diviaky, srnčia a vysoká zver, prípadne líška, bobor a vydra. Počasie má však vždy posledné slovo. Náhle oteplenie a ľadová katastrofa na rieke spôsobili, že snaha zveri križovať rieku bola nižšia. Nevideli sme preto toľko zveri ako som si predstavoval. Stopovanie bez snehu tiež nie je nič pre mňa. Vlčie stopy v blate na lesnej ceste nebolo ťažké sledovať. V lese na opadanom lístí sa to nedalo vôbec. Druhý dôvod prečo sa na rozsiahlych lúkach ráno a podvečer neobjavovalo množstvo pasúcich sa kopytníkov sú pravdepodobne vlci. Prítomnosť vlkov núti zver žiť skrytým spôsobom života. Popásaním na lúke by predátorovi len zvyšovali šance.
Vďaka preto aspoň za to málo. Líška prebehla pred krytom a robila sa, že ma nevidí. Diviak sa naopak pozrel rovno, kto sa to pod stromom skrýva.
Celkovo som videl za päť dní sedem osem kusov srnčej zveri. Tieto dve cez lúku doslova prebehli.
Sem tam sa naskytla príležitosť odfotiť vtáky, ktoré poletovali na oblohe alebo v korunách stromov.
Drozdy čvíkotavé poletovali po lúkach v počtoch stoviek kusov. Toto miesto si zvolili za zimovisko.
Vždy, keď zakrákal Krkavec čierny, dúfal som, že sprevádza vlkov.
Sojka s odporným škrekotom naopak upozorňovala na mňa. Vždy, keď som sa objavil v lese.
Nemám ju rád. Krásavicu.
Stehlik pestrý nad hlavou štebotal ako na jar.
Ďateľ veľký si robil svoju robotu a Mlynárka dlhochvostá sa nedala zahanbiť.
Keď v noci na štvrtok napadal sneh, svitla nádej. Stopy boli čitateľnejšie a vzhľadom na pokračujúce sneženie aj cez deň, sa dalo odhadnúť, aká stará stopa je. Kedy sa zver predo mnou na mieste nachádzala.
Na týchto dvoch fotkách stôp zubra je jasne vidieť rozdiel .
Druhá možnosť bola prilákať si líšku vábničkou. Tak to urobil Tomáš a dostal pred objektív túto zvedavú kmotríčku. Musím si takú pomôcku kúpiť.
Pol dňa som pobehoval po lese a v zásade som pred objektívom nemal niečo poriadneho. To aj napriek tomu, že som mal svoju šťastnú šiltovku. Samozrejme som ju mal na teplej čiapke. Nechcel som aby mi omrzli uši. Tesne pred západom slnka som prišiel na lúku na bočnom hrebeni nad riekou San. Na lúke je zákrm pre zver. V rohu lúky bol uzamknutý posed. Krčil som sa vedľa za stromom, keď som započul praskot vetiev v blízkom kroví. Nedýchal som. Boli to oni. Veľkí páni. Zubry hrivnaté. Tep mi okamžite vystrelil hore.
Vyšli z kríkov na pravej strane a začali sa pásť.
Stromčeky mi trochu bránili vo výhľade. Bolo mi jasné, že musím ísť vyššie alebo zmeniť miesto.
Boli pokojné ale mal som pocit, že o mne už vedia.
Keď už som mal zo dvesto snímkov, nabral som odvahu a zliezol z rebríka. Vyšiel som na okraj lúky tak aby som mal lepší výhľad a hlavne lepší uhol na fotografovanie. Pozeral som sa zo vzdialenosti asi 40 metrov z očí do očí vedúcemu samcovi. Rebrík som mal na dosah. Dúfal som, že v prípade potreby dobehnem k nemu skôr. Teraz ma napadá, že by mi to ešte nemuselo pomôcť. Keby chcel, zobral by si celý rebrík aj so mňou.
Našťastie to vyhodnotil tak, že lepšie bude aj s rodinou odbehnúť asi o 20 metrov bližšie k lesu.
Tam sa zastavili.
Znovu som vyliezol na rebrík.
Slnko klesalo pomaly za obzor a vytvorilo zátišie so zubrami.
V tomto momente sa slnko definitívne stratilo. Zvery sa vrátili k senu. Mne chýbala ešte hodina chôdze do chaty. Bolo mi jasné, že sa budem musieť rozlúčiť.
Celkom otvorene som zišiel na lúku. Nevedeli čo so mnou. Nepôsobili však poplašene.
Chodili hore dole. Pozerali na les, na mňa a aj na seno.
Nakoniec sa rozhodli pre les. Veď si oni nájdu cestu späť ak budú chcieť.
Bolo to neuveriteľných 29 minút. Hotový spirituálny zážitok. Cestou na chatu sa mi chcelo tancovať. Musel som ale dávať pozor aby som sa na ľade neprizabil. Prituhovalo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára