Sedel som napoly ukrytý na okraji mladého jelšového hájiku, ktorý si tento rok vybrali daniele aby sa tam odohralo každoročné divadlo. Na moje prekvapenie sa rovno na mňa rútila skupinka muflonov. Samičku sledovalo päť baranov. Prišla sa schovať pod zvalenú borovicu. Pod ňou mala chrbát chránený. Žiadny baran nemohol na ňu vyskočiť. Boli tak blízko, že sa mi nezmestili do objektívu. Trmu vrmu naokolo nakoniec vyriešila ovečka tým, že sa zase rozbehla a húf nápadníkov sa rozbehol za ňou. Medzerou medzi stromami som čiastočne videl na tri stáročné duby. O hodinu ma zaujalo, že okolo jedného z nich behala muflonia samička a za ňou behal nadržaný baran. Žiadne iné barany ich nevyrušovali. Súboje už mal za sebou. Pekne si ju oddelil od čriedy a aj od ostatných nápadníkov a už ju mal len pre seba. Čas od času zmenila smer obiehania okolo stromu. Baranovi to bolo jedno. Zameral sa iba na jednu jej časť. Fascinovaný a so sklonenou hlavou sa držal voňavému lákadlu. Vyplazoval pri tom fialový jazyk. Čím bol k nej bližšie, tým bol šťastnejší. Čas od času spomalila a pripustila ho k činu. Neváhal a hneď na ňu naskočil. Uznávam, že mi hlavou prebehol záblesk závisti, keď to zopakoval štyrikrát v priebehu hodiny. Potom si už obaja konečne sadli či ľahli. Neskôr v párení určite pokračovali ale to som sa už musel venovať danielom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára