Sedeli sme zase na obvyklom mieste. Piaty deň. Veľmi sa nám dovtedy nedarilo. Pomaly sa rozvidnievalo a konečne sme mali možnosť lepšie sa pozrieť hore aj dolu prúdom Sanu. Miro mal na statíve 600 mm objektív. Ja len 300 mm. Zrazu hovorí: "Tam je niečo červené." Pozrel som tým smerom a hneď som videl, že je tam padlina. Tak poliaci označujú vlkmi, medveďom alebo rysom strhnutú korisť. Asi päťsto metrov proti prúdu trčali z plytkej vody obhryzené rebrá. Najpravdepodobnejšie to bola laň. Parohy, hlavu či nohy nebolo vidieť. Trvalo mi len sekundu rozhodnúť o presune bližšie k miestu činu. Pobalil som techniku, stoličku a vyrazil. Miro za mnou. Našli sme si vhodné miesto vo vysokej tráve. Vôbec sme neboli maskovaní. Bol to zázrak keď na brehu rieky zrazu stál vlk. Prezrel si okolie a vybral sa k padline. Voda mu siahala po brucho. Cestou niekoľkokrát ponoril hlavu pod vodu a keď ju vytiahol, otriasal z nej vodu. Dobré pre nás. Keď prišiel k padline, pokúšal sa ju vytiahnuť vyššie na kamene. Asi boli tie najlepšie kúsky mäsa pod hladinou. Čiastočne sa mu to podarilo. Hrudný kôš bol vyššie a ukázali sa aj nohy. Ešte neboli obhryzené. Celkovo sa zdržal dvadsaťštyri minút. Potom zdvihol hlavu, uprene sa zahľadel či započúval smerom od nás. Následne sa zvrtol, zobral z dna rieky veľký kus čreva a pomaly odkráčal k protiľahlému brehu. Tam sa zahľadel priamo na nás. Vyzeralo to, že nás vidí. Oblizol sa a zmizol v lese.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára