Diviaky nesklamali. Keď sa niekde nasype, prídu. Najprv sa ukázala mama a za ňou celá črieda. Bolo pekné vidieť, že všetky prasiatka z jari a leta ešte žijú a prosperujú. Netrvalo dlho a boli všade. Kde bolo nasypané, tam sa to hemžilo hladnými rypákmi. Hrozilo, že zaplním kartu tisíckami fotografií a preto som prepol na mechanickú uzávierku a pomalé sekvencie. Aj tak som ich narobil viac ako by bolo vhodné. Prísediaci tak neurobil a šesťtisíc poľských dzikov mu zaplnilo pamäte.
Močiar a blato nevydalo svoje tajomstvo zadarmo. Niekoľko sto metrov chôdze v lepkavom blate ma skoro stálo moje požičané čižmy. Boli o dve čísla väčšie a tá vôľa v nich mi spôsobovala problém. Každý krok mi ich chcel močiar vyzuť. Nakoniec som sa nejako dostal do a aj z maskovacieho stanu. Aktivita bola dobrá. Lane opakovane prichádzali a za nimi sa trúsili aj býky. Nebol medzi nimi žiadny veľký jeleň. Len mladé kusy. Skúšali šťastie. Nemali lane v držbe. Len sa sa nádejali, že sa niečo podarí.
