RIEKA SAN

Rieka San pramení na hranici s Ukrajinou. Na časti toku sa kľukatí pohorím Bieszczady. Po 440 km vteká do rieky Wisla. Ja som opakovane navštívil časť v rezervácií Krywe. Po vysídlení banderovcov je oblasť ľudoprázdna a brehy sú v priamom kontakte s rozľahlými lesmi, v ktorých okrem iného možno stretnúť medvede, vlky, rysy a zubry. Je pravda, že tam nejaké cesty sú, ale sú uzavreté zákazovou značkou a závorou.

V apríli som spolu s Ferom prešli ľavý breh rieky a prešli sme aj extravilán vysídlenej obce Tworylne. Nebola zima ale dažďové preháňky nám pobyt riadne komplikovali. Prakticky sme boli tri dni mokrí. Vegetácia sa po zime ešte len prebúdzala. Na vŕbach a jelšách už rašili mladé lístky a pri brehoch rieky už rástla sviežo zelená tráva. To okamžite využili zubry a spásali ju. My sme na ne ale šťastie nemali. Len množstvo stôp o tom svedčilo.

 

 

 

 Pokiaľ to počasie aspoň trochu dovolilo, tak sme zaľahli na breh v snahe zahliadnuť presun zvere na protiľahlý breh.

 

 Okrem trasochvostov a loviaceho Bociana čierneho sme však šťastie nemali. 

 

Ruiny Tworylneho už majú iných obyvateľov.

 

 Bobrovisko

Na lúkach nad obcou sme zazreli srnčiu zver.

Úplne iná situácia bola počas mojej júnovej návštevy. Predpoveď sľubovala slnečné počasie a teplo.

Keď som o piatej ráno vystupoval z auta, teplomer ukazoval 0,4 stupňa Celzia. Voda bola teplejšia o viac ako 10 stupňov. Stúpajúca para vytvorila nízku oblačnosť a tá magickú rozprávkovú atmosféru. Nepríjemné bolo len to, že meter vysoká tráva bola mokrá od rosy a po 5 minútach chôdze som bol zase mokrý.

 

 

Situácia v údolí sa pomaly menila ako slnko stúpalo po oblohe a slnečné lúče sa dostali do meandrov rieky. Na lúkach však už teplo a sucho prevzalo vládu. Zver vychádzala z lesa s cieľom osušiť sa úplne rovnako ako ja.

 

 

 Opustil som breh rieky a vyšiel cez kopec na otvorenú plochu nad Tworylnym.

  Nedostal som šancu užiť si pohľad na zubra. Stačila sekunda a bol preč. 

Mladá  Líška hrdzavá mi dala viac času. Dobre reagovala na pískanie. Vždy skamenela a zapózovala.

 

 

Lane s mladými som mohol sledovať tiež dlhšie. Prebehli cez lúku. Prekrýžili mi cestu akurát keď som brodil potok a pokračovali k rieke San. Stihnúť som ich už nemohol ale bol to impulz na návrat k brehu rieky

Znovu som zaľahol na miesto, kde sa potok vlieva do rieky.

Pozoroval som spevavce, ktoré zbierali hmyz na jeľšách nado mnou. Sojka prehľadávala breh a lovila veľký vodný hmyz.

 Po hodine sa ukázala osamotená laň. Do vody však nevkročila. Len sa prechádzala po protiľahlom brehu.

Po ďalšej polhodine prišli dve lane s mladými. Mamy si najprv opatrne prezreli dostupný tok rieky a až potom vkročili do prúdu. Dal som im čas aby vošli do stredu rieky a až potom som začal fotiť. Bol som však ďaleko. Nemohli ma počuť. Bol som zamaskovaný a vietor fúkal ku mne.

Lane kontinuálne pokračovali. Mladé sa buď zastavovali v prúde alebo sa so šplechotom predbiehali aby sa znova pozabudli. Keď však lane vošli do lesa, spamätali sa a dobehli ich.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

MEDVEDE POĽANY III

Ako som už písal v blogu CHKO Poľana využívali sme na fotenie kryt, ktorý vybudoval český fotograf Robert Hlavica podľa vzoru zo škandinávskych krajín. V porovnaní s tým, čo som poznal doteraz, poskytuje toto zariadenie fotografovi ideálny uhol snímania priamo zo zeme a kombináciu komfortu s bezpečnosťou. Bežne sa chodí fotiť od 16 do 21 hodiny večer a od 5 do 9 hodiny ráno. Tento model sme aj využívali. Práve bezpečnosť krytu umožňuje spojiť tieto dva termíny a zostať v kryte na noc. Odpadá tým dvojnásobné rušenie medveďov príjazdom autom. Dvaja zo štyroch Miro a Miloš, podotýkam tí najodvážnejší, zostali aj na noc. Jeden mal v noci kľud a druhý zažil zraz siedmich medveďov. Obaja však nafotili úžasné zábery. Okrem možnosti urobiť si zopár stoviek fotiek si zaplatili aj dávku adrenalínu a endorfínov. Miesto, na ktorom je kryt, volajú domorodci familiárne námestie. Je to trávnatá plošina veľká asi ako tenisový kurt a vedú naň tri lesné cesty. Ideálne miesto pre položenie krytu. Medvede však neprichádzali po cestách ale prevažne priamo  z lesa. Vychádzali na čistinu ako keby spoza našeho pravého ramena a priamo pred presklenné priezory a rukávy s objektívmi. Odchádzali všetkými smermi. Niektoré sa zdržali pár sekúnd a iné dlhé minúty. Niektoré prišli opakovane. Dokonca aj šesť krát za večer. Počty medveďov boli úžasné a úplne mimo hraníc našich predstáv. My sme napríklad mali deväť príchodov medveďa každého pohlavia a veku za štyri hodiny. Ponúklo nám to perfektné možnosti urobiť prekrásne fotky a natočiť dlhé minúty videa. Skoro ráno svieti slnko pri brieždení  rovno do objektívov. Večer naopak osvetľuje celú scénu mäkkým svetlom od chrbta. Poloha na hrebeni a otvorený priestor poskytuje dostatok svetla aj pri hustých mrakoch, za dažďa a tiež pred východom a po západe slnka. Vtedy nadobúdajú fotografie modrý nádych. Keď k tomu pridáme výhľad na kalderu sopky je námestie bezpochyby jedno z najkrajších miest na fotografovanie medveďov u nás. Nasleduje výber fotiek štyroch fotografov z troch výletov radených časovo od svitu do mrku. Chlapci z Poľany to proste robia dobre. Len tak ďalej.