GÓRNY SAN II

Rímskymi číslicami označujem jednotlivé pokračovania článkov k tej istej téme. Tentokrát tomu tak nie je. Górny San II je kódové označenie novo založeného stáda Zubra hrivnatého v Bieszczadoch. Toto označenie stádo dostalo podľa miesta, kde bolo naplánované ich vypustenie. Zvieratá ale majú svoju hlavu a všetko nakoniec dopadlo inak. Pekne ale po poriadku. Po epidémii tuberkulózy museli pôvodné stádo zubrov v počte 23 kusov kompletne eliminovať. Bola to tragédia. Bola však nutná. Nákaza by sa celkom určite rozšírila aj na iné stáda. Po troch rokoch kompetentní sformovali základ stáda z obory v Mucznom. Toto bolo potom obohatené o čerstvú krv a v počte desať kusov premiestnené do prechodnej aklimatizačnej obory postavenej 20 km proti prúdu rieky San. Preto názov: Horný San. Po vypustení z obory sa zvieratá pohli na túlačku. Na prekvapenie všetkých sa stádo vrátilo k Zagrode pokazowej v Mucznom. Teraz sa stádo rozdelilo na dve menšie skupiny a obe žijú v okolí obory a nikam sa nechystajú. Lesy sú husté. Paša dobrá. Rodina je na blízku. Problémy vznikajú, keď zubry migrujú a využívajú pri tom asfaltovú cestu alebo ju len jednoducho križujú. Všade sú výstražné tabule a elektrické ohradníky. Pre zmenu sú tieto natiahnuté okolo ľudí a nie okolo zveri. Povedzme si pravdu, zaslúžime si to viac. Zabraňujú tomu, aby sa zubry v snahe pozdraviť sa s väznenými príbuznými na vnútornej strane plota, mohli stretnúť na jeho vonkajšej strane s ľuďmi.

Husté lesy s dostatkom vody v prítokoch horného Sanu je ideálnym miestom pre život zubrov.

GPS obojok umožní nepretržite sledovať polohu stáda.

KRAHULEC A SOJKY

Na konci leta poletujú Sojky škriekavé po lese v skupinách. Pôsobia ako také malé gangy šikovných grázlov. Kam priletia, tam je rušno. Vždy v kŕdli a veľmi hlasno. Takto to bolo aj v ten deň, keď sa zrazu objavil Jastrab krahulec. Urobil kontrólny prelet aby rozohnal holuby na zákrme. Potom si sadol na blízku borovicu. Jeho pozorným očiam určite nič neušlo. Tento potravný špecialista loví drobné vtáctvo do veľkosti sojky. Aká to náhoda. Gang bol práve na blízku a nebolo treba dlhých rečí. Okamžite začali do dravca dobiedzať. Vždy naraz, viaceré a z rôznych strán. Krahulec spočiatku len gúľal očami ale neskôr, keď grázli prekročili hranice, skúsil ich aj potrestať. Sojky však boli rovnako rýchle. Krahulec nemal šancu. Celá scéna bola veľmi hlučná. Orol a krkavce sediace na vedľajšej borovici nestíhali krútiť krkmi úplne rovnako ako ja s fotoaparátom. Určite to brali ako príjemné rozptýlenie počas nudného dňa. Konáre borovíc mi moc nepomáhali. Scéna bola neprehľadná. Presne tak to ale mám rád. Náročnému lovu s kamerou sa pokojné fotenie nevyrovná. Ako sa Krahulec objavil, tak sa aj stratil a zase bol na lúke kľud.

 Holuby plúžiky

 a jeden Holub hrivnák

Sojky škriekavé

 Jastrab krahulec

Otŕčajúci sa krahulec rozpálil sojky do biela.

 

 Orol krikľavý

Krkavce čierne

Chvíľ, keď bol krahulec osamote bolo málo a netrvali dlho.

BIESZCZADY VII

Skúsenosti z minulých rokov dávali nádej, že vodiaca vlčica, po polsky Wadera, sa prvýkrát ukáže s mladými okolo 15. augusta. Tento rok to bolo o niekoľko dní skôr. Neváhal som, vyrazil a po minimálnej príprave som už sedel v kryte. Nebudem to naťahovať. Po pár hodinách sa mi ukázali. Dvesto metrov odo mňa prebehla mama aj s vĺčatami. Štence už boli veľké asi ako líška. Ukázali sa na dve sekundy a dali mi zbohom. Ďalšie tri dni sa už neukázali. Bieszczady ale nikdy nesklamali. Boli iné možnosti a iné pozorovania. Každé ráno ( ale aj večer len v opačnom poradí ) je fotografovanie v okolí rieky San balansovaním medzi faktormi, ktoré ovplyvňujú výsledok. Východ slnka a pribúdanie svetla posúva najvhodnejší okamih na neskoršiu dobu. Podobne ako odchádzajúca hmla. Zver naopak prirodzene vychádza na otvorený priestor radšej za tmy, hmly alebo šera, teda v čase, keď sú na fotenie ešte zlé svetelné podmienky. Na jednej strane sa modlím, aby sa príchod dňa niekde čarovne pozastavil, aby čas keď je zver aktívna, bol čo najdlhší. Na strane druhej by som chcel aby slnečné lúče prišli hneď a všade prítomnú hmlu poslali späť do Sanu. Niekedy to vyjde, inokedy nie.

 Najprv mi wadera s mladými prebehla rovno pred očami. Trvalo to len okamih.

Potom ma jediným pohľadom cez horizont skontroloval vlk chytrák a už som ho viac nevidel.

 A napokon sa mladý vlk ukázal tesne pred zotmením. ISO 50 000.

 Ráno, tesne po svitaní som už oči vyvaľoval do hmly, ktorá pokrývala okolie Sanu.

 Vlk v hmle potešil ale podmienky doslova nasrali.

 Postupne prilietali krkavce, holuby, sojky a straky.

  Prefíkaná líška nesklamala. Tiež ale mohla prísť o pár minút neskôr.

Statný vĺčko prišiel ešte za hmly a slabého svetla. Motal sa hore dolu. Najprv som myslel, že niečo hľadá ale potom som zistil, čo tam robil. Čakal na vhodný okamih. Aby sa v momente, keď sa hmla stratila a slnečné lúče presvetlili lúku, stratil nenávratne aj on.

 V tomto momente už lúka zívala prázdnotou.