Skúsenosti z minulých rokov dávali nádej, že vodiaca vlčica, po polsky Wadera, sa prvýkrát ukáže s mladými okolo 15. augusta. Tento rok to bolo o niekoľko dní skôr. Neváhal som, vyrazil a po minimálnej príprave som už sedel v kryte. Nebudem to naťahovať. Po pár hodinách sa mi ukázali. Dvesto metrov odo mňa prebehla mama aj s vĺčatami. Štence už boli veľké asi ako líška. Ukázali sa na dve sekundy a dali mi zbohom. Ďalšie tri dni sa už neukázali. Bieszczady ale nikdy nesklamali. Boli iné možnosti a iné pozorovania. Každé ráno ( ale aj večer len v opačnom poradí ) je fotografovanie v okolí rieky San balansovaním medzi faktormi, ktoré ovplyvňujú výsledok. Východ slnka a pribúdanie svetla posúva najvhodnejší okamih na neskoršiu dobu. Podobne ako odchádzajúca hmla. Zver naopak prirodzene vychádza na otvorený priestor radšej za tmy, hmly alebo šera, teda v čase, keď sú na fotenie ešte zlé svetelné podmienky. Na jednej strane sa modlím, aby sa príchod dňa niekde čarovne pozastavil, aby čas keď je zver aktívna, bol čo najdlhší. Na strane druhej by som chcel aby slnečné lúče prišli hneď a všade prítomnú hmlu poslali späť do Sanu. Niekedy to vyjde, inokedy nie.
Najprv mi wadera s mladými prebehla rovno pred očami. Trvalo to len okamih.
Potom ma jediným pohľadom cez horizont skontroloval vlk chytrák a už som ho viac nevidel.
A napokon sa mladý vlk ukázal tesne pred zotmením. ISO 50 000.
Ráno, tesne po svitaní som už oči vyvaľoval do hmly, ktorá pokrývala okolie Sanu.
Vlk v hmle potešil ale podmienky doslova nasrali.
Postupne prilietali krkavce, holuby, sojky a straky.
Prefíkaná líška nesklamala. Tiež ale mohla prísť o pár minút neskôr.
Statný vĺčko prišiel ešte za hmly a slabého svetla. Motal sa hore dolu. Najprv som myslel, že niečo hľadá ale potom som zistil, čo tam robil. Čakal na vhodný okamih. Aby sa v momente, keď sa hmla stratila a slnečné lúče presvetlili lúku, stratil nenávratne aj on.
V tomto momente už lúka zívala prázdnotou.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára