Aj cestou z Bieszczad sme sa zastavili v Šarišskej vrchovine. Chceli sme ešte pozrieť uralky. Našli sme jednu. Po nočnom love odpočívala. Sem tam aj pospala. Čas od času otvorila oči a skontrolovala situáciu. Fúkal taký silný vietor, že driemajúcej sove nadvihovalo mäkké perie. Po hodine som to zabalil a išiel domov.
Tentokrát sme prišli na srnky do Malej Fatry o mesiac skôr. Nemaskovali sme sa. Ležali sme na ľade a pomaly chladli. V našom veku polihovať na ľade už nie je najlepší nápad. Slnko nám svietilo priamo do objektívov. Ponúknutú kukuricu sme mali dvadsať až tridsať metrov pred sebou. Prišli dve srnky, čo bolo menej ako sme čakali. Protisvetlo pekne maľovalo a niečo sme nafotili. Nakoniec sme sa rozhodli odísť. Zdravie je prednejšie.
V nekonečnom poli malofatranských holorubov sa sem tam nachádzajú ostrovčeky niekoľkých urastených smrekov, ktoré sa zázrakom vyhli sekerám a pílam. V nich sa v čase môjho pobytu schovávala srnčia zver. Ako som očakával, srny strpeli moju prítomnosť. Neutekali. Koniec zimy si vyžaduje rozumné šetrenie energiou. Potravy je málo. Nebezpečenstiev veľa. Urobil som zopár fotiek a nechal ich. Nech sa nestresujú.
