Labute hrbozobé sú invázny druh. V čase nášho detstva boli extrémne vzácne. Jediné miesto kde sa dali pozorovať ( a nakŕmiť ) bolo štrkovecké jazero. Odvtedy prešlo Dunajom množstvo vody a labute sú prakticky všade. Či čakám na jelene alebo diviaky, biele mega vtáky sa objavia vždy a nie vždy sa im dá vyhnúť.
Zalka je meno pre tri úzke ramená tečúce paralelne cez rovnomenný ostrov. Stredné nemá prívlastok. To najvyššie protiprúdu sa nazýva Horná Zalka a to najnižšie Dolná Zalka. Išli sme tam traja na prieskum. Kráčali sme vysokým porastom keď nám zpod nôh začali vyskakovať ležiace jelene a jeden veľký diviak. Prekvapili sme ich a na oplátku nás oni vystrašili. Začali bežať rovno k vode a bez váhania začali skákať cez vodu ani nie desať metrov odo mňa. Boli sme pod stromami a v lese bola tma. Nemal som čas nastaviť foťák. Len som fotil. Tŕstie mi zavadzalo vo výhľade. Časy boli moc dlhé. Skákajúce zvery sú preto neostré. Zverejňujem ich len preto aby som si uchoval ten zážitok. Hneď ako preskočil posledný, bežal som k hlavnému ramenu. Keď som prišiel na breh už skákali do vody. Brodili už natočené zadkom ku mne. Nič moc.
V letných mesiacoch sú štrkové lavice na fotkách pod vodou. Od októbra voda klesne a naplavené dno vystúpi. Každý deň sa výška hladiny menila a štrku vykúkalo z vody rôzne. Niekedy sotva centimeter. Inokedy štvrť metra. Život si cestu nájde a aj napriek pokročilej jeseni na štrkovej lavici vyrástla svieža zelená tráva. Je to taký paradox. Na iných miestach trávy hnednú a odumierajú a tu to vyzeralo ako na jar. Nečudo, že nejaké malé čudo si tam vyhotovilo brloh. My sme vchod využili na fotografovanie siroty Kuny skalnej. Mala možnosť voľne sa pohybovať a využila ju.
