RIEKA MORAVA

Rieka Morava, ktorej záplavové územie malo to šťastie, že 40 rokov bolo uzavreté vysokým plotom ako hraničný priestor medzi dvomi nezmieriteľnými tábormi, je dnes vďaka tomu na českej a aj slovenskrj strane dobre zachovalé. Na rakúskej strane tomu tak je aj bez exidtencie plotu. Začali sme na severe a išli po prúde dolu smerom na juh. Priestor, ktorý sme v priebehu jedného dňa navštívili je naozaj veľký. V Českej republike to bolo miesto sútoku s riekou Dyje. V Rakúsku chránenú oblasť March Auen a u nás oblasť Devínskeho jazera a sútok s Dunajom. Charakter lužných lesov sa výrazne mení v závislosti od výšky hladiny. Pri vysokom stave vznikajú nové vodné plochy na všetkých terennych depresiach. Dostupnosť niektorých oblastí je tak sťažená. Naopak so zmenšenou súšou sa zvyšuje šanca niečo spozorovať.

Kŕdle Škorcov lesklých pletovali zo stromu na strom.

 Daniele škvrnité

 



 

 

Sliepočka vodná

 Samička Strakoša červenochrbtého mala s Ferom veľkú trpezlivosť.

 

 

Volavka popolavá

 Sviňa divá

 

Drozd plavý

 Jastrab veľký s korisťou.

Strnádka obyčajná

Bobor vodný

 

 

 

 Jediná kolónia Bocianov bielych v strednej Európe sídliaca na stromoch.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

FURKOTSKÁ DOLINA

Furkotska dolina je jedna z tých, ktoré sa na zimu uzatvárajú. Ochranári tak činia z dôvodou ochrany prírody. Samotná zima dáva zvieratám zabrať a tak prítomnosť človeka to môže iba zhoršiť. Rešpektujeme to. Preto sme sa rozhodli, že prespíme v chate pod Soliskom tak aby sme sa 16.6. to jest v deň otvorenia zimnej uzávery tatranských chodníkov, dostali do doliny ako prvý. Plán sa podaril. Ráno o piatej sme už boli vo vysokohorskom teréne. Lanovka na Solisko začína svoju prevádzku o 8:30 a spolu s nutnosťou presunu do horných častí doliny nám to poskytlo 5 hodín nerušeného pozorovania. Prvého človeka sme videli až o desiatej. Cieľom boli vysokohorské vtáky, kamzíky a svište. Trochu som dúfal, že uvidíme aj medveďa. Ale nepodarilo sa.

 Hrozba búrok nad nami visela počas celej túry. Dobré bolo, že sme ich videli a mohli sme sa prispôsobiť. Pláštenky fungovali, blesky neboli, z cukru nie sme a tak všetko dobre dopadlo.

Z medveďa sme dostali akurát pozdrav.

 Drozd čvíkotavý

 Ľabtuška vrchovská

 Stehlík čečetavý

Keď sme sa dostali z pásma súvislej kosodreviny na alpínske lúky, zjavli sa aj švište. 

 Svišť vrchovský tatranský

 Objavila sa aj Vrchárka červenkastá.

Ako sme postupovali vyššie do skalnatého terénu, bolo svišťov viac. Prekvapilo ma, že pobehovali na veľké vzdialenosti. Neviem,prečo som si myslel, že len vykúkajú z dier a sem tam niečo zobnú.

 Svište pobehovali na niekoľko stometrové vzdialenosti od nory.

Genetická analýza potvrdila, že tatranské svište sú samostatným druhom a nie podruhom alpských svišťov. Spolu s poliakmi máme v Tatrách endemit, ktorý nežije nikde inde po celom svete.

  

Naša túra končila na úrovni cca 2100 m.n.m. na brehu nižného Wahlenbergerovho plesa. Kamzíky ale pokračovali do vyšších polôh.

 Kamzík vrchovský tatranský

 

Obdobne ako svište aj Kamzík vrchovský tatranský je reliktný endemit a vyskyttuje sa iba vo Vysokých Tatrách na území Slovenska a Poľska. V snahe nedopustiť vyhynutie kamzíkov, boli v minulosti ochranármi premiestnené aj na územie Nizkych Tatier. Žije tam asi 100 členná záložná populácia. Je však "ohrozovaná" nepôvodným alpským kamzíkom, ktorého poľovníci vysadili v Slovenskom raji a vo Veľkej Fatre v snahe zastrielať si.. Ako inak. Pri migrácií by mohlo dôjsť k ich kontaktom a k premiešaniu génov, čo je ale nežiadúce.

 Kamzíky sa pásli, slnili sa a odpočívali. Postupne stúpali a nakoniec sa stratili v sedle smerom na kriváňsku stranu.