JELENE NA CESTE

Išiel som lesnou cestou v snahe nájsť príležitosť k fotografovaniu. Zrazu sa z pravej strany na mňa vyrútila črieda vysokej zveri. Prvé kusy boli rovnako prekvapené ako my. Boli to prevažne mladšie jedince. Zoskakovali na cestu rovno pred objektív. Druhá skupina sa na sekundu zháčila. Zastavili aby zhodnotili situáciu. Podľa parohov to boli staršie kusy. Rozhodli sa, že cestu prekrižujú o kus ďalej. Bolo to sotva päťdesiat metrov, čo sa posunuli. Aspoň sa mi zmestili do hľadáčika. Keď všetky jelene prešli cez cestu, pobehli ešte o kus ďalej do lesa. Tam postáli. Medzi kmeňmi dubov sa cítili v bezpečí. Navzájom sme sa na seba pozerali a ja som fotil ako o dušu.

DIVIAK LESNÝ III

Obchádzali sme kol dokola veľký kopec asi sto metrov pod jeho vrcholom. Niekde tam hore by sa podľa slov sprievodcu mali v rannom slnku vyhrievať Diviaky lesné. Niet nad dobre informovaného domorodca. Aj keď som si išiel oči vyočiť, nič som nevidel. Zrazu sa predo mnou pomaly zdvíhalo šesť sedem veľkých diviačíc a odhadom tak dvadsať  pásikavých prasiatok. Neboli najmenšie. Odhadom tak dvojmesačné. Ležali tam vo vyhĺbených jamách a vôbec ich nebolo vidno. Najprv mali tendenciu zdrhať mladé svinky. Mamy si nás zvedavo obzerali. Mladé to asi presvedčilo, že nič nehrozí a tak sa začali vracať. Naopak potom sa pobrali preč zase mamy ale aj tie sa na pol ceste zastavili. Dokonca sa obrátili a pomaly sa približovali. Tá najodvážnejšia prišla celkom blízko a z papule jej tiekla slina. Uprene na mňa hľadela. Hovoril som si aby zabudla. Zo mňa obed nebude.

Tu je vidieť, že mladému prasiatku trčí z jamy len hlava.

Zdrháme!

Neutekajte! Ešte si ho obzrieme.

Už mi tečú slinky. Poď bližšie, môj.