Obchádzali sme kol dokola veľký kopec asi sto metrov pod jeho vrcholom. Niekde tam hore by sa podľa slov sprievodcu mali v rannom slnku vyhrievať Diviaky lesné. Niet nad dobre informovaného domorodca. Aj keď som si išiel oči vyočiť, nič som nevidel. Zrazu sa predo mnou pomaly zdvíhalo šesť sedem veľkých diviačíc a odhadom tak dvadsať pásikavých prasiatok. Neboli najmenšie. Odhadom tak dvojmesačné. Ležali tam vo vyhĺbených jamách a vôbec ich nebolo vidno. Najprv mali tendenciu zdrhať mladé svinky. Mamy si nás zvedavo obzerali. Mladé to asi presvedčilo, že nič nehrozí a tak sa začali vracať. Naopak potom sa pobrali preč zase mamy ale aj tie sa na pol ceste zastavili. Dokonca sa obrátili a pomaly sa približovali. Tá najodvážnejšia prišla celkom blízko a z papule jej tiekla slina. Uprene na mňa hľadela. Hovoril som si aby zabudla. Zo mňa obed nebude.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára