Hmla, hmla a zase len hmla. V novembrové rána to bola každodenná realita. Čakali sme na brehu a pomaly rozoberali možnosť, že už sa nám pred objektívy nič nedostaví. Svetla síce poskromne pribúdalo ale hmla nám stále kazila výhľad. V tom som v tŕstí zbadal jeleňa. Za ním ďalšie. Pekne v rade, ako na prvého mája. Pomaly a rozvážne vchádzali do vody. Cítili sa bezpečne. Nezastavili sa ani na sekundu. Len sa roztiahli na väčšie rozostupy.
