Rainerova útulňa má už 150 rokov. Mala pohnutú históriu. V roku
1863 ju postavili ako útulňu, čiže chatu bez nejakého hospodára. Ľudia mohli
prísť, prenocovať, skryť sa pred zlým počasím. Potom o 21 rokov, keď
postavili chatu Kamzík, útulňa zanikla a stala sa skladom materiálu.
Skončilo sa to tak, že bola skladiskom paliva, odpadového materiálu a odpadkov. Po
zatvorení chaty Kamzík tak spustla, že ju bolo treba zachrániť. Našla sa skupina
nadšencov z Popradu a v roku 1980 ju sanovali, opravili múry,
postavili šindľovú strechu. Nedali jej však nejaký účel. Nebol tam nijaký
gazda, ktorý by dal chate zmysel. Takže znovu spustla, zadná stena spadla a
prederavila sa strecha. V lete 1997 ju vzal do prenájmu Peter Petras. Je to
už 50 rokov, čo sa stal horským nosičom a láska k prírode
a k Vysokým Tatrám mu ostala dodnes. Chatu od podlahy až po strechu
opravil. Zriadil v nej múzeum a každoročne stavia ladové betlehémy. Celé Slovensko minulý rok sledovalo ako mu chatu chceli vziať. Zrazu kompetentní bezhlavo dodržiavali literu zákona, ktorá im v prípadoch, keď chceli zarobiť nejaké prachy, vôbec neprekážala. Ibaže by chceli zarobiť tým, že ho odtiaľ chceli vyštvať. Nakoniec sa všetko na dobré obrátilo a nájom mu predĺžili. My sme ho zastihli pri chvíľke oddychu.
Zátišie s novinami som proste musel odfotiť.
Noc sme prespali na Zamkovského chate. Dokonalé miesto. Po Víťaznom
februári 1948 sa začali nad rodinou Zamkovských, ktorí chatu postavili,
sťahovať čierne mraky. Nastalo obdobie vyvlastňovania a komunisti si aj
pre Štefana Zamkovského našli dôvod. Obvinili ho z kapitalizmu. Netrvalo
dlho a Zamkovskí museli svoju chatu opustiť. V roku 1952 išli na pár
mesiacov na Bílikovu chatu a potom boli odídení na Počúvadlo. Kapitalista Zamkovský
to znášal veľmi zle. Strašne sa zmenil. Predtým
to bol veselý a spoločenský človek a potom ho prevalcovali
depresie. Dopomohlo to aj k jeho predčasnej smrti. Manželka ho prežila
o tridsaťdeväť rokov.
Vysokohorský
nosič Laco Kulanga tvrdí, že mu nikdy nešlo o rekordy. Hoci si už kedysi dávno
za svoje unikátne vynášky vyslúžil neformálny titul "kráľ tatranských
nosičov", stále tvrdí, že nosenie je predovšetkým možnosť na každodenný
intímny kontakt s prírodou. Jeho nosičské rekordy vyrážajú dych. Len čo pomyslím
na takú váhu pomaly zomieram. Medzi vynášky, ktorými sa natrvalo zapísal do
tatranského sveta nosičov, patrí napríklad 207,5 kg, ktoré niesol z Hrebienka
na Zamkovského chatu, 151 kg z Hrebienka na Téryho chatu či 141 kg z Hrebienka
na Zbojnícku chatu. Zatiaľ neprekonaný zostal rekord, počas ktorého zo
Skalnatej chaty na Štart zniesol 211 kg.
Fotky z internetu
Japonci, ktorí o tom počuli,
prišli a žili sedem dní na chate. Chodili, vynášali, pili, jedli a spali
spolu s ním. Natočili o ňom dokument. Potom ho pozvali na dva týždne
do Tokia. Okrem spoločenského a pracovného programu pre TV ho zobrali aj
do nemocnice. Strčili ho do tomografu a čakali, že uvidia zdevastované
telo starca zničené ťažkou prácou. Nechcelo sa im veriť, čo vidia. Po deformáciách
ani stopy. Halušky a borovička urobili svoje. My sme ho navštívili tiež na
Skalnatej chate. Táto pomaly už pamiatková budova je vzdialená od konečnej
stanici kabínkovej lanovky na Skalnatom plese len dve minúty chôdze. Takáto
malá vzdialenosť stačí na to aby sa zo super rušnej reštaurácie natlačenej stovkami
lyžiarov a snowboardistov stala svätyňa ticha a kľudu. Neváhal som
ani chvíľu a pri voľbe, kde dať odpočinúť našim kostiam, som zvolil
chatu s týmto charizmatickým chatárom. Na slniečku pred chatou sme dali guláš, čaj, horec, ten myslím dva krát a s otvorenými ústami počúvali príbehy legendy.
Samozrejme sme urobili aj spoločnú fotku.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára