Lesné prasiatka fotím rád. Sú hlučné, nepozorné a vždy hladné. Zňuchávajúc v poraste majú hlavu neustále sklonenú. Dáva mi to väčšie šance sa priblížiť na prijateľnú vzdialenosť alebo sa viac pritajiť, keď sa diviaky posúvajú smerom ku mne. Niekedy až tak, že sa snažím spomenúť si na Otčenáš, keď sa priblížia až moc. Rád by som sa vtedy pomodlil aby sa mi vyhli. Pásikavé prasiatká pôsobia milo ale iba do chvíle, kým niektoré z nich nekvikne v mojej blízkosti v domnelom nebezpečenstve. Potom hrozí, že dobehne aj mama a to by na fotke nemuselo vyzerať dobre. Modlenie mi nejde a tak sa radšej ozvem, aby sme o sebe vedeli.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára