Po tanečnom vystúpení a obede sme urobili prieskum svahov okolo nás. Vysoko nad nami sme našli malú čriedu pižmoních samíc s mladými. Pásli sa vo "vrbových" poliach. Zopár jednotlivcov už vylihovalo na snehových poliach. Čakalo nás niekoľko kilometrové stúpanie. Slnko svietilo pomedzi mraky a teplota vzduchu narastala. Znovu sme opustili chodník a smerovali priamo k čriede. Postupne sme sa povyzliekali. Slnko nás ničilo. Dostali sme sa na relevantnú vzdialenosť. Mohli sme znovu fotiť. Pižmone sa postupom času všetky premiestnili na starý sneh. Potrebovali sa schladiť.
Sprievodca so skupinou usúdili, že na dnes bolo divočiny dosť a rozhodli sa zísť dolu. Zostali sme sami. V diaľke pod nami sme videli posledného osamelého samca, čo ešte nebol "na ľade". Zišli sme dolu k nemu. Prikrčili sme sa a čakali, či sa zobudí. Po chvíli sa postavil. Bolo už naozaj teplo. Vzduch sa vlnil od stúpajúcich prúdov. Fotky už boli rozbité. Nedalo sa poriadne zaostriť. Najhoršie to bolo tesne pri zemi, kde náš samec celý čas držal hlavu.
Z vyšších polôh sa vracali iný turisti. Ani nedúfali, že cestou stretnú obludu.
Pomaly sme išli spolu s ním. Nešiel do kopca a tak to bolo pohodlné. V jeden moment vošiel do terénnej zníženiny. Musel som trochu pobehnúť aby mi neušiel. Na moje prekvapenie tam bol starý sneh. On to dobre vedel a smeroval rovno k nemu. Keď ma zbadal, že už stojím na druhom kraji, zarazil sa. Premeriaval si ma a ja som cúval. Uznal, že stredoeurópsky scípak nepredstavuje nebezpečenstvo a tak si ľahol. Ja som sa stiahol trochu ďalej.
Udržiavanie bezpečnej vzdialenosti bolo prvoradé.
Keď začali pižmoňovi klipkať oči a hlava mu padala do snehu, bolo jasné, že sa zdrží dlhšie. Nastal čas zísť dolu. Čakala nás horúca dvojhodinová zostupová cesta. Na naše pomery bol podvečer ale tu nás slnko trápilo ešte šesť hodín. Zapadalo totiž o 23:07
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára