Aby som využil prvý sneh aj v predhorí Malých Karpát, navštívil som lúky za Stupavou. Dúfal som, že nafotím Danielov škvrnitých. Stalo sa. Neboli to ale nekonečné stáda ale jeden hladný samček. Na okraji lesa spásal zelenú trávu. Väčšie skupiny paroháčov boli na oziminových poliach bez snehu. Vyzeralo to ako jarná idylka a tak som ich nefotil. Jarný fíling ma zrovna neberie. Teraz je na rade zima. Na stromoch okolo lúky čakajúce myšiaky svedčia o množstve hlodavcov v tráve. Plížil som sa po okraji lesa a v tom som vyplašil obrovský kŕdeľ Stehlíkov pestrých. Bolo ich na stovky. Zbierali semená nejakej buriny. Vyleteli a posadali si na okolité stromy. Tam ale nevydržali dlho. Zase ich zlákali semená. Snažil som sa priblížiť a znovu sa opakoval úprk na stromy. O pár sekúnd sa ale zase pustili do zberu. Takto sa to opakovalo viackrát. Efekt, keď si jeden z nich zmyslel, že už je čas vzlietnuť a všetci ostatní ho nasledovali, sa opakoval snáď aj 20 krát. Potom sa rozhodli, že už ma nebudú tolerovať a preleteli na opačnú stranu lúky. Posadali si na strom priamo k striehnucemu Myšiakovi hôrnemu. To vážne? Cítil som sa urazený. Považovali ma za najväčšiu sviňu v lese? To naozaj?
Myšiak hôrny
Hladný samček Daniela škvrnitého.
Stehlík pestrý
Niektoré stehlíky sedeli pol metra od hladného predátora a tvárili sa, že o nič nejde.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára