Trpezlivosť nie je mojou najsilnejšou stránkou. Uprednostňujem skôr chôdzu lesom s fotoaparátom v ruke pred striehnutím niekde v kryte. Má to ale nevýhodu. Nech sa pri chôdzi kryjem akokoľvek, vždy o mne zvery vedia. Nezostáva mi nič iné ako sa spoľahnúť na ne, že sa zľutujú a dajú mi šancu. Tak tomu bolo aj teraz. Krčil som sa za stromom a hral neviditeľného. Netuším prečo daniele pozerali len mojim smerom. Hneď od začiatku sa im "môj" strom zdal podozrivý. Chvíľu váhali ale potom si povedali, že ten zúfalec na kolenách nebude pre nich nebezpečný. Pomaly vychádzali z blízkeho lesa a prichádzali k prestretému stolu a začali sa kŕmiť. Sem tam po mne hodili očkom ale nevenovali mi nejakú zvláštnu pozornosť. S plným bruchom sa napokon stratili v lese.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára