FURKOTSKÁ DOLINA

Furkotska dolina je jedna z tých, ktoré sa na zimu uzatvárajú. Ochranári tak činia z dôvodou ochrany prírody. Samotná zima dáva zvieratám zabrať a tak prítomnosť človeka to môže iba zhoršiť. Rešpektujeme to. Preto sme sa rozhodli, že prespíme v chate pod Soliskom tak aby sme sa 16.6. to jest v deň otvorenia zimnej uzávery tatranských chodníkov, dostali do doliny ako prvý. Plán sa podaril. Ráno o piatej sme už boli vo vysokohorskom teréne. Lanovka na Solisko začína svoju prevádzku o 8:30 a spolu s nutnosťou presunu do horných častí doliny nám to poskytlo 5 hodín nerušeného pozorovania. Prvého človeka sme videli až o desiatej. Cieľom boli vysokohorské vtáky, kamzíky a svište. Trochu som dúfal, že uvidíme aj medveďa. Ale nepodarilo sa.

 Hrozba búrok nad nami visela počas celej túry. Dobré bolo, že sme ich videli a mohli sme sa prispôsobiť. Pláštenky fungovali, blesky neboli, z cukru nie sme a tak všetko dobre dopadlo.

Z medveďa sme dostali akurát pozdrav.

 Drozd čvíkotavý

 Ľabtuška vrchovská

 Stehlík čečetavý

Keď sme sa dostali z pásma súvislej kosodreviny na alpínske lúky, zjavli sa aj švište. 

 Svišť vrchovský tatranský

 Objavila sa aj Vrchárka červenkastá.

Ako sme postupovali vyššie do skalnatého terénu, bolo svišťov viac. Prekvapilo ma, že pobehovali na veľké vzdialenosti. Neviem,prečo som si myslel, že len vykúkajú z dier a sem tam niečo zobnú.

 Svište pobehovali na niekoľko stometrové vzdialenosti od nory.

Genetická analýza potvrdila, že tatranské svište sú samostatným druhom a nie podruhom alpských svišťov. Spolu s poliakmi máme v Tatrách endemit, ktorý nežije nikde inde po celom svete.

  

Naša túra končila na úrovni cca 2100 m.n.m. na brehu nižného Wahlenbergerovho plesa. Kamzíky ale pokračovali do vyšších polôh.

 Kamzík vrchovský tatranský

 

Obdobne ako svište aj Kamzík vrchovský tatranský je reliktný endemit a vyskyttuje sa iba vo Vysokých Tatrách na území Slovenska a Poľska. V snahe nedopustiť vyhynutie kamzíkov, boli v minulosti ochranármi premiestnené aj na územie Nizkych Tatier. Žije tam asi 100 členná záložná populácia. Je však "ohrozovaná" nepôvodným alpským kamzíkom, ktorého poľovníci vysadili v Slovenskom raji a vo Veľkej Fatre v snahe zastrielať si.. Ako inak. Pri migrácií by mohlo dôjsť k ich kontaktom a k premiešaniu génov, čo je ale nežiadúce.

 Kamzíky sa pásli, slnili sa a odpočívali. Postupne stúpali a nakoniec sa stratili v sedle smerom na kriváňsku stranu.

BOBOR ZOSTÁVA VÝZVOU

Po januárovom poznaní početnosti a rozsahu bobrovísk ma to znovu ťahalo do východných Karpát a to aj napriek tomu, že tvrdé zimné podmienky si vyžiadali zopár dní v posteli s bylinkovým čajom. Podarilo sa mi prehovoriť Fera na tri aprílové dni s cieľom pozorovať Bobra vodného nad obcou Čertižné a na začiatku júna som tam zašiel znova sám. Mal som dohodnuté pozorovanie na boborovisku za obcou Miroľa s miestnym znalcom Kamilom. S bobrom som nebol úspešný. Nejaké obrázky som síce urobil ale hlodavec  pre mňa stále zostáva nepokorenou výzvou.

Bobrí hrad v Tworylnom je inšpiráciou mojich snáh fotografovať Bobra vodného.

Bobor je invázny hlodavec. Keď spotrebuje zdroje posunie sa ďalej. V tom sa podobá človeku. Rozdiel je v tom, že s následkami bobriej činnosti si príroda poradí. U človeka to tak byť nemusí.

Nad slovenskou hraničnou obcou Čertížné sa nachádza bobrovisko už na poľskej strane.  V apríli sme s Ferom chôdzou proti prúdu potoka videli najprv tie vyčerpané časti toku potoka.

Po chvíli sa to ale zmenilo a les bol naopak plný stavebnej činnosti.. Hrádze striedali jazierka a krátke úseky potoka. Sem tam sme objavili hrad. Jeden sme si zvolili za miesto pozorovania.

 Hrádza aj hrad boli fotogenické a breh vhodný na zaľahnutie.

Ukázalo sa, že sme si zle vybrali. Po nejaje dobe sme bobra zbadali. Bol ale mŕtvy. Rýchlo sa stmievalo a už nebol čas miesto zmeniť. Počas presunu späť k autu sme počuli v tme ako nás bobry vyprevádzali šplchnutím chvosta. Druhý deň sme zvolili inú lokalitu. Pršalo však tak silno, že ani bobrovi sa do toho počasia nechcelo vyjsť.

 

 Prvý júnový týždeň bola situácia podstatne iná. Slnečno, teplo a dostatok svetla.

 Okolo šiestej večer sme rozložili vercajch a čakali.

Kamil

Okolo siedmej sa ukázali prvé vlnky, ktoré svedčili o vzrastajúcej aktivite bobrov. Slnko už pomaly zachádzalo za stromy a scéna sa z preslnenej zmenila na podvečernú tajomnú. Nič to však nezmenilo na tom, že bobry sa nešli popretŕhať aby sa mi ukázali.  Nejaké fotky sa podarili ale bobor nevystrčil z vody viac ako oči a nozdry. Raz ťa ale dostanem.