Počas prvej návštevy som myslel, že Koválovské lúky sa nachádzajú niekde na Záhorskej pahorkatine. Dôkaz opretý o strom ale svedčíl o tom, že sa nachádzame v Chránenej krajinnej oblasti Biele Karpaty.
Počasie má posledné slovo a jediný deň, ktorý Dr. Iľko ako tak sľuboval tento týždeň slušné počasie, bol pondelok. Takže ani nie o dva necelé dni som bol opäť na mieste činu. Tento krát s "drsným" Ferom. Skoro ráno bola strašná zima. V noci prvý krát mrzlo a severný vietor bol krutý.
Spočiatku vyzeralo všetko po starom. Zakrádali sme sa po lesnej ceste, snažiac sa nerobiť hluk. Stretávali sme jednotlivé kusy a aj skupinky danielov. Samozrejme o nás vedeli oveľa skôr ako sme ich zbadali my.
Už na prvej lúke to ale bolo iné. Slušné stádo samic s mladými sa pomaly presúvalo smerom do údolia. Tam sme smerovali aj my. Pomaly sme ich nasledovali v zostupovaní.
Lesom sa už začalo z diaľky ozývať rochanie. Nebolo náročné nechať sa viesť sluchom. Bolo jasné, že ideme správnym smerom.
Jeseň už pomaly začína farbiť lístie všetkými farbami
Nielen my sme sa kochali krásami okolitej prírody ale aj príroda pozorovala nás. Sme predsa len "škodná zver" a na takú si treba dávať pozor. Dolu v údolí bola situácia úžasná. Kam sa fotograf pozrel, všade samé daniele.
Prechádzajúc okolo vysokého smrekového lesa nás z pravej strany pozorovala neveľká rodina.
Naľavo sa pásol osamelý samec na okraji smrekovcového hájiku. Chvíľu prejavoval o nás záujem ale potom sa radšej schoval do prítmia lesa.
Len o kúsok ďalej som sa pásol aj ja
Pokračovali sme lúkami a priamo oproti nám sa predvádzal statný tmavý jedinec.
Aj medzi brezami sa schovával jeden.
Hlbšie v údolí odpočívala ďalšia rodina. Niektorí spali a polihovali, druhí sa pásli. Dominantný samec si však nedal pokoj. Pobehoval okolo a strážil si svoje ťažko vybojované bohatstvo.
Sotva 20 metrov odtiaľ sa klbčili dva mladé samce. Nevyzeralo to ako tvrdý boj. Skôr sa to podobalo klbčeniu detí. Usudzujem to podľa toho, že alfa samec ich nepovažoval za konkurenciu. Prakticky si ich vôbec nevšímal. Bili sa uprostred konárov padlého stromu. Keby bojovali plnou silou hrozilo by zranenie nôh a to by asi neriskovali.
Úplne inak to vyzeralo trochu vyššie. Na trávnatom protiľahlom svahu. Tu sa predvádzali dospelé rujné samce. Rochali prakticky nepretržite. Promenádovali sa chôdzou alebo klusom po lúkach a keď išla okolo nejaká samička, tak sa ju pokúsili kontaktovať.
Niektoré si dali povedať a zostávali pri samcoch bez nátlaku
Raz za čas sa samce stretli v súboji.
Podarilo sa nám pozorovať tri súboje. O tom naj, ktorý bol na dosah ruky napíšem viac v ďalšom blogu. Zaujímavý bol ale aj ten, ktorý sa odohrával na hrebeni lúky. Otvorený priestor neumožňoval priblíženie sa. Bol ďaleko a v protisvetle a to nám moc nevyhovovalo. Za to bol zvláštny tým, že súboj mal celý čas sekundanta alebo ak chcete tak rozhodcu. Bili sa len dvaja. Ten tretí sa len pozeral. Nikdy nezasiahol. Súboj bol vážny a vedený v plnej sile. Úchvatné divadlo. Uzávierka nestíhala.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára