MEDVEDE POĽANY

V jedálni budovy lesnej správy Kyslinky ležiacej uprostred kráteru Poľany nás okamžite po príchode zaujal na stene nalepený informačný panel pojednávajúci o monitoringu Medveďa hnedého. Tvorili ho písomná a obrazová časť. Bol veľký a tak som ho dal na tri fotografie. Hlavne tá obrazová časť nás iritovala. Dvadsaťštyri dominantných samcov a samíc oblasti.  Monitoring našej najväčšej šelmy nemal ambíciu byť vážnou vedeckou štúdiou. Vyplýval skôr zo snahy manažmentu poľovnej oblasti spoznať zverený kus prírody a svoje rozhodnutia čo najviac prispôsobiť skutočnosti "tam" vonku a nerozhodovať len z kancelárie. Pre nás troch panel pôsobil ako ponuka na vianočný nákup. Snívali sme, ktorého z nich by sme chceli dostať pod stromček. Pardón: pred objektív.

 

 

 

Popoludní pred odchodom domov ešte nikto z nás nemal nafoteného medveďa. Ja som sa na večerné fotenie dostal na posed na tzv. Rajčokové lúky. Za sebou som mal bukový les. Pred sebou čistinku so zákrmom kukurice a sušeného ovocia. Svietilo popoludňajšie nízke slnko a ja som sa modlil aby to vydržalo čo najdlhšie. Dobrého svetla bolo dostatok. Vietor fúkal z čistinky smerom ku mne.

Nič pekné ale netrvá dlho. Po hodine prišli ťažké búrkové mraky a hneď po prvom blesku aj dážď. Pršalo asi hodinu a pršalo poriadne. Všetko v lese bolo zmáčané. Aspoň zmylo ľudský pach.

Okolo pol siedmej prestalo pršať. Nádejal som sa, že mokrá zver vyjde z lesa a príde sa osušiť. Slnko už nesvietilo a musel som sa pohybovať na ISO medzi 2500 až 4000.

 Päťnásť minút po daždi sa objavil medveď a rovno zamieril k zákrmu.

 Popozeral po tráve. Našiel čo hľadal a skontroloval bezpečnostnú situáciu.

 

 Všetko bolo podľa jeho predstáv lebo si pokojne ľahol a preberal čo deň ponúkol. Cítil sa bezpečne

 

Jedol pokojne. Keď mal plnú papuľu, zdvihol hlavu. Každé zrnko kukurice musel prežuť. Iba tak si mohol vychutnať jej sladkosť. Vždy, keď zdvihol alebo otočil hlavu, tak som cvakol. Aj viackrát.

Mal som nastavený tichý chod uzávierky. Asi som sa nechal uniesť. Zrazu spozornel. Zdvihol obočie a zazeral presne mojm smerom. Potom zdvihol aj zadok a zmizol smerom do lesa na miesto odkiaľ prišiel. Cez rameno kontroloval prípadný útok.

 Ani som sa nepohol a nevydal ani hláska. Dúfal som, že sa vráti.

 Určite ma niekde z húštia pozoroval.  Kontrola asi dopadla dobre.

 Po desiatich minútach sa ukázal znovu. Opatrne sa približoval.

Po očku poškuľoval po posede. Privrel som oči a sklopil šilt na čiapke. Nechcel som aby mi videl oči. My ľudia sme totiž jediní v prírode, ktorí máme oči biele. Podľa nich  nás rozoznajú na stovky metrov. Ešte šťastie, že medvede nevidia práve najlepšie. Vietor bol dobrý. Fúkal mu zprava priamo do tváre.

 Vrátil sa na pôvodné miesto. Už si však neľahol.

 V stoji dožral čo mal a stratil sa v lese. Dal mi ale zopár minút navyše.

Po eufórií sa dostavilo malé sklamanie. Začalo sa ale stmievať, svetla ubúdalo a tak ma to rýchlo prešlo. Čas do vyzdvihnutia mi spríjemnil ešte mladý jeleň , ktorého fotky som zverejnil už v blogu o CHKO Poľana. Dokonalý večer. Ako hovorí Rasťo Dobrovodský: Poľana má magickú moc. Ak tam raz zavítaš, budeš sa tam musieť vracať až do konca života.

 

P.S. Od horára Martina som po týždni obdržal informáciu, že na fotke je medvedica. Nie je z plagátu. Už ju majú nafotenú aj oni. Váži zhruba 120 až 140 kilogramov. Dvaja pestúni, ktorých nafotili chalani skoro ráno na druhý deň a ktorých fotky sú v blogu MEDVEDE POĽANY II sú pravdepodobne jej deti. Mamu hnala túžba križovať hory a lesy v snahe nájsť partnera a decká ju len nasledovali. Išli v jej stopách tak ako vždy.