Zubor je najväčší suchozemský cicavec Európy. Jeho praktické vyhubenie vo voľnej prírode pripravilo starý kontinent o impozantného živočícha a bolo tiež jednou z príčin zmien ekosystému, ktoré postupne dostali na pokraj vyhubenia ďalšie desiatky a stovky druhov rastlín a živočíchov. Týmito slovami začínajú ľudia z celoštátnej neziskovej organizácie Česká krajina popisovať projekt návratu zubrov do voľnej prírody. Viac o problematike si môžete prečítať na www.ceska-krajina.cz/klicove-druhy/zubr-evropsky-bison-bonasus/ Mňa úplne položila informácia o pôvode zubra. Analýzy DNA totiž ukázali jeho hybridný pôvod. Zubor ako druh, tak ako ho poznáme, je totiž kríženec. Niekedy pred 12 000 až 10 000 rokmi došlo niekde na pláňach Európy k divokému večierku, na ktorom sa zúčastnili teraz už vyhynuté Zubry stepné a Pratury. Ako to už býva, výsledkom bolo neželané tehotenstvo. Z tejto doby tiež pochádzajú najstaršie pozostatky zubra. Oproti divým koňom alebo praturom, ktoré sú tu minimálne milióny rokov je to evolúcia prakticky v priamom prenose. Úžasný poznatok. V blogu o ekosystémovom inžinierstve som uverejnil fotografie zubrov z lesostepnej časti obory. Tak by to mohlo vyzerať niekedy v budúcnosti. Tlakom rastúcej ľudskej populácie sa však zubor musel prispôsobiť životu v lesnej krajine. V súčasnosti ich môžeme vidieť v divočine v Poľsku alebo Bielorusku len v lese a na priľahlých pastvinách. Nám sa podarili fotografie z čistinky uprostred mladého ihličnatého lesa.
Zbadali sme ich ako sa pasú na okraji borovicového lesa. Keď nás zaregistrovali, odbehli sa skryť do lesa. Neboli sme z toho šťastní ale aspoň bolo vidieť, že majú inštikty divokých zvierat. Jesennú atmosféru podfarbilo žlté ihličie smrekovcov.
Zaujali sme pozíciu. Ticho sme sa krčili pri zemi a snažili sa zachytiť zvieratá medzerami medzi kmeňmi. Po dvadsiatich minútach sa začali pomaly trúsiť na lúku pred nami.Vedeli o nás a aj napriek tomu sa stále približovali. Napokon sa zľutovali a dali nám zhruba ďalších dvadsať minút na fotku. Žrali trávu, okusovali borovice a škrabkali sa o mladé stromčeky. Bolo ich štrnásť. Statný alfa samec, množstvo kraviek a značne odrastených mláďat a jedno teliatko.
Zbadali sme ich ako sa pasú na okraji borovicového lesa. Keď nás zaregistrovali, odbehli sa skryť do lesa. Neboli sme z toho šťastní ale aspoň bolo vidieť, že majú inštikty divokých zvierat. Jesennú atmosféru podfarbilo žlté ihličie smrekovcov.
Stále sme ich ale mohli vidieť ako postávajú medzi kmeňmi stromov a pozorujú nás. Stiahli sme sa a obišli ich veľkým oblúkom z druhej strany.
Zaujali sme pozíciu. Ticho sme sa krčili pri zemi a snažili sa zachytiť zvieratá medzerami medzi kmeňmi. Po dvadsiatich minútach sa začali pomaly trúsiť na lúku pred nami.Vedeli o nás a aj napriek tomu sa stále približovali. Napokon sa zľutovali a dali nám zhruba ďalších dvadsať minút na fotku. Žrali trávu, okusovali borovice a škrabkali sa o mladé stromčeky. Bolo ich štrnásť. Statný alfa samec, množstvo kraviek a značne odrastených mláďat a jedno teliatko.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára