Na druhý deň ráno nás Liptov privítal tak ako sa patrí. Kriváň sa belel v celej svojej kráse. Aj napriek slnečnej oblohe bola teplota 16,5 st. pod nulou. Prachový sneh siahal tesne pod kolená. Sťažoval nám pohyb. Zadýchali sme sa. Fera a mňa by ani nenapadlo ísť k Hybici a snažiť sa potok prekročiť. Tomáš ale išiel na istotu. Išli sme dolu do údolia aby sme po prekročení ľadovej vody mohli ísť zase hore na hrebeň. Kyslíkový dlh nás posúval po hrane života a smrti. Zabudli sme si totiž doplniť ploskačku. Fľaša Becherovky zabudnutá v kufri auta ešte nikomu život nezachránila. Potok bol zamrznutý. Nevedeli sme sa rozhodnúť či je to lepšie ako vodný tok. Tomáš má len neodpustiteľných 70 kilo a tak za trest musel ísť cez ľad ako prvý. Mal najväčšiu šancu prežiť. Našťastie bol ľad už pevný. Prešiel. Tam aj späť.
Hodný svojho výcviku v elitných zložkách ozbrojených síl Československej armády, som si ľahol na brucho a ľad som prekonal v hlbokej úcte k prírode. Rozložil som tým mojich 20 kilo nad Tomášov limit.
Zlé jazyky hovoria, že Fero bol PTPák. Podľa štýlu akým zdolal smrtiacu vodnú prekážku je jasné, že svojho času tiež patril k príslušníkom elitných jednotiek.
Po tejto dramatickej vsuvke konečne prišla na rad aj wildlife fotografia.
Či na zasnežených pasienkoch, zalesnených svahoch alebo v hustých jelšinách pri potoku, divočina ukazovala svoju štedrejšiu tvár.
V snehu bolo vidieť množstvo stôp od križujúcej zveri
Aj nad hlavami sme mali veselo. Okrem všade prítomných spevavcov, strák a sojok sa ukázali aj
bežnejšie Krkavce čierne
Myšiaky hôrne.
ale aj vzácnejší Myšiak severský.
Pokojne sa pásli na vetvičkách.
Ešte o nás nevedeli.
Zrazu jedna z nich spozornela. Vystrela sa v snahe získať lepší výhľad ponad zvlnený svah. Hľadela smerom naľavo od nás.
Spod veľkého krika vyšla líška priamo k srnke.
Ako sa líška dostala na otvorenú plochu, ihneď sa rozbehla. Poskakovala v hlbokom snehu. Okolo srnky smerovala ďalej do lesa. Teraz už nezistíme, prečo sa srnka rozhodla bežať spolu s líškou. Možno nás zbadala . V istom momente sa pridala a bežali do lesa spolu, kde sa aj obaja stratili.
Pokračovali sme ďalej a znovu narazili na srnky. Boli štyri. Pekne nám postáli pred objektívmi a potom sa vybrali svojou cestou. My tiež. Na vlak do hlavného mesta. Na energií načerpanej na krátkom ale intenzívnom výlete v čarovnej liptovskej prírode budeme fičať ešte dlhú dobu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára