Rysy sme mali možnosť sledovať síce až dva zasnežené dni ale jeden z nich, ten nezaujímavý, ležala matka s mladými pod košatým smriečkom ako pod dáždnikom a celý ho prespali. Nechali sa zapadať snehom a vegetovali. Ani len hlavu nezdvihli. Druhý deň to bolo o niečom inom. Najprv snežilo, potom sa privalila hmla. Nakoniec sa ale všetko vyvŕbilo tak, že aj napriek stále pochmúrnej oblohe, svetla bolo toľko, že sme mohli fotografovať dve jednoročné rysíčatá ako sa hrajú so snehovými guľami. Tie sa kotúľali dolu svahom potom ako sa po ňom šelmy naháňali. Mladé mačiatka sú prirodzene hravé a podnetom kotúľajúcich gúľ nemohli odolať. Naháňali jeden druhého a keď zrazu periférne videli ako sa sneh kotúľa dolu, okamžite zmenili dráhu a vrhli sa po hlave dolu kopcom. Bolo zábavné pozorovať ako tesne po dopadnutí na snehovú guľu, v snahe pozrieť sa pod labky, gúľali očami a krútili fúzami, kde sa korisť podela. Zdvíhali jednu a potom aj druhú nohu a nič. Korisť nikde. Ako škola lovu dobré ale chúdence sa asi čudovali aké sú drevené, že nevedia nič chytiť. Mama sa na to zhora pozerala a mal som pocit, že sa na tom bavila.
Chyť ma ak môžeš!
Mám ťa!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára