Doznievajúca zima bola tvrdá len vo svojej druhej polovici. December a január sa na zimné mesiace len pretvarovali. Za to február a na prekvapenie aj polovica marca ukázali ako na to treba ísť. Na nízke teploty je zver evolučne adaptovaná. V zásade jej nevadia. To zmrznutá zem a vysoká snehová prikrývka zvieratám znemožňuje prístup k bežne dostupným druhom potravy. Prikrmovanie im výrazne pomáha prežiť zlé časy. V najtvrdších časoch zvieratá na auto s kŕmením doslova čakajú. Plachosť sa stráca. Také bolo aj toto fotenie. Stačilo nasypať vedro kukurice medzi krtince a nacvičený reflex sa prejavil aj keď už nemrzlo. O chvíľu srnčia zver vyšla z mladiny presne tak ako mi to Jaro - miestny znalec popísal. Pršalo. Zaľahnúť sa nedalo. Krčil som sa za stromom a stláčal spúšť. Srnce a srnky pokojne vyhľadávali nasypané kŕmenie.
Srnce nešli ku kukurici priamo. Kopírovali zmijovku. Chvíľu bežali vpravo, chvíľu vľavo. Neomylne však prišli na to pravé miesto. Mal som ich na horizonte s nízkou oblačnosťou za chrbtom.
Keď som sa v cvakaní veľmi rozpálil, tak si ma niektorý z nich premeral lepšie. Ale len na pár sekúnd. Hneď pokračoval ďalej.
V tomto momente zbadali srnca bežiaceho priamo k nim. Nepristavil sa. Pokračoval v šialenom tempe ďalej svojim smerom. Niečo ho vyľakalo. Samozrejme sa poplašili aj ostatné a odbehli spolu s ním do lesíka odkiaľ prišli. Práve včas. Bol som už kompletne premočený a tak som to odpískal.
Posledný pohľad a boli fuč.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára