Mám pocit, že so mnou príroda hrala počas piatich dní divnú hru. Vďaka snehu, všade kam človek pozrel, bolo množstvo stôp jeleňov, zubrov, vlkov a medveďov. Napriek tomu, mi neomylne, každý deň pred objektív "matka príroda" posielala rad srniek. Jednu za druhou. Opakujem každý deň. Žiadne parohy, rohy, tesáky ani pazúre. Aspoň, že tá zima stála za viac ako u nás doma. Prišiel čas ísť domov. Bez poriadnej fotky. Pobalil som sa a sadol do auta. Musel som ísť pomaly. Ľad na ceste nedovolil športovú jazdu. Teraz už viem, že to malo svoj dôvod. Najprv som dostal možnosť pozorovať štyri lane. Prechádzali cestu. Urobil som zopár fotiek. Keby som išiel okolo o pár minút skôr, minul by som ich. O pol hodinu neskôr som bol odmenený za frustráciu predchádzajúcich dní. Išiel som dolu kopcom po šmykľavej ceste. Prakticky som išiel bez plynu a tým pádom potichu. Brzdil som. V tom to prišlo. Namiesto dvadsiateho alebo tridsiateho vlka či stého medveďa mi príroda darovala moju prvú Mačku divú. Bola obrovská. Kráčala k ceste. Keď som zastavil, sadla si. Auto jej nevadilo. Ja som bol schovaný za objektívom. Posedela zopár sekúnd. Vytešoval som sa. Zrazu sa pred prichádzajúcim revúcim starým poľským Fiatom zvrtla a zmizla v lese. Koniec dobrý, všetko dobré.
Ďateľ veľký
Brhlík lesný
Sýkorka belasá
Sýkorka hôrna
Myšiak hôrny
Sojka škriekavá
Srnky lesné
Srnky lesné
Zase Srnky lesné
Konečne lane
Mačka divá
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára