Biedna smrť myšky ryšavky v nastraženej pasci nebola zbytočná. Teda aspoň z môjho pohľadu. Ona mala na to určite svoj názor. V predchádzajúcom blogu som opisoval pozorovanie poštolky ako na Sandbergu loví svrčky. Očividne jej nevadili hordy turistov. Poletovala medzi nimi, striehla a lovila. Vtedy ma napadlo, že by sa s ňou dalo pracovať. O niekoľko dní som našiel v pasci mŕtvu myšku. Zobral som ju so sebou. Kým som čakal až dravec priletí, fotil som vtáčky po okolí. Keď poštolka priletela, mával som ako na prvého mája a následne ju pohodil do trávy. Chvíľu to trvalo ale nakoniec si poštolka pre ryšavku zaletela. Na moju radosť s ňou neodletela hneď v prvej sekunde. Ukázalo sa, že život medzi ľuďmi sa ukázal ako rozhodujúci. Nebála sa. Chvíľu posedela. Fotil som a podobne ako pri love svrčkov som sa snažil nájsť lepší pohľad. Pre vysokú trávu som nevidel na samotnú myš. Nechal som sa uniesť a samozrejme prekročil hranicu tolerancie. To už bolo na ňu veľa. Odletela na blízky strom. Pre mňa ešte lepšie. Znovu som sa priblížil. Sadol si a pokračoval vo fotení. Poučený som už nechcel ísť veľmi blízko. Kŕmila sa. Keď poštolke nevadilo, že myška je už trojdňová, tak ja som sa nesťažoval.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára