Hustota stromov medzi mojou pozíciou a jeleňmi na hrebeni mi nedovoľovala urobiť čistý snímok. Vždy mi nejaký ten kmeň zavadzal. Fotky sú skôr dokumentačné. Zážitok to ale bol dokonalý. Slnko pomaly zapadalo za horu. Postupujúcim jeleňom svietilo rovno do očí. Pol stovky paroháčov a laní sa pomaly pohybovala zhruba tristo metrov odo mňa. Hora bola zo severu zamrznutá ale na slnečnej strane sa sneh už roztopil. Svah bol neprehľadný. Plný skál a popadaných kmeňov. Navyše dookola krytý stojacími stromami. Jelene videli zhora všetko a všetkých a ja dole som mal výhľad na ne značne sťažený. Ešte o mne nevedeli ale bolo jasné, že keď sa pohnem, päťdesiatim párom očí neuniknem. Nemohol som si ísť pohľadať lepšiu pozíciu. Zatiaľ sa však nikam neponáhľali. Hrabali v listovke. Hľadali bukvice, žalude a v zemi korienky bylín. Dokonca si niektoré na slniečku políhali do lístia a prežúvali. Hotová podvečerná siesta. Pomaly sa stmievalo a prichádzal čas sa presunúť k autu. Ako som predpokladal. Desať sekúnd potom ako som sa pohol, bol som v lese sám. Zmizli za hrebeňom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára