V malých Karpatoch nič nové pod slnkom. Vtáky sa divoko množili. Všade bolo počuť krik hladných mláďat. Samec sovy sedel na svojom buku. Srna ešte stále neporodila. Brucho mala ešte väčšie. Teraz ho už doslova ťahala po zemi. Možno očakáva dvojičky. Bola kľudná. Nebežala keď som sa okolo nej motal. Maximálne zašla hlbšie do krovia. Po dlhej dobe sa ukázali aj Jelene hôrne
Už roky pozorujem, že pipíšky si oportunisticky zvolili za svoje nové biotopy, veľké parkoviska dialničných odpočívadiel. Dôvod je jednoduchý. Na rozsiahlych plochách asfalu je nafúkaných množstvo semien v okolí rastúcich burín. Vietor ich potom dokonca nafúka k obrubníkom a tam ich stačí pozbierať. Nakŕmiť potomstvo je tak podstatne ľahšie ako vo vysokom poraste. Nikto ale nechce fotiť na asfaltovej ploche. Stiahli sme si preto reproduktorom jednu rodinu na uvalcovanú plochu štrku, kde sa až tak nedarí zakoreniť rôznym burinám a tráve. Tam sme mali na ne lepší výhľad.
Prišiel som na aspoň poldenné fotenie kŕmenia mladých tesárov. Na moje prekvapenie po pár minútach na stanovišti, vyletel mladý tesár z hniezda. Rodičia už nesmerovali prílet k dutine ale posedávali na okolitých stromoch a krikom vábil deti von. Stalo sa. Myslel som, že ich bude viac ale buď bolo jediné alebo posledné. Našťastie po vyletení z hniezda sú rovnako hlučné a nebolo problém ich dohľadať. Ho dohľadať. Našiel som jedného, ktorého dostal na starosť otec. Lietali spolu zo stromu na strom a učili sa ako hľadať potravu.
