MODRÁK

Záhorie nebolo doteraz cieľom mojich výletov a ani som netušil, že nejaké Jakubovské rybníky existujú.  Na jar som sa dočítal, že si trstinu okolo jedného z nich vybral za hniezdisko Slávik modrák. Nahral som si jeho hlas a vyrazil. Zaparkoval som pri hrádzi a vydal sa kráčať po nej. Po 20-30 metroch som sa zastavil a pritajil. Po piatich minútach som pustil hlas modráka a po ďalších dvoch som mal sto jeho fotiek. Poletoval okolo mňa v trstine a hľadal soka. Dokonca si potom sadol aj na konáre malého stromu priamo nado mnou. Testosterón s ním lomcoval a tak nebral ohľad na šmíraka v tŕstí. Jediné čo ho zaujímalo bolo nájsť súpera a vyhnať ho zo svojho rajónu. Údaje z internetu hovoria, že na Slovensku hniezdi 30 - 50 párov. Veľmi vzácny úlovok za tak málo námahy. Tento modrý poklad som videl prvý krát v živote. Keď sa darí, tak sa darí.

 

42 STUPŇOV V TIENI

Keď je na Sahare 42 stupňov v tieni a jediný zdroj vody široko ďaleko je len hotelový bazén, tak sa do vody človek dostane len veľmi ťažko. Nie preto, že by sa nezmestil ale preto, že všetky vtáky využívajú túto jedinú možnosť napiť sa. Okrem toho, že z bazéna pijú , tak doňho aj kadia. Voda je od vtákov značne znečistená. Je to prakticky mútna hustá "kuracia" polievka. Komfortný birdwatching, za ktorý nemusíš platiť. Stačí sedieť v bare alebo ležať na lehátku, piť pivo a vtáky prídu až k tebe. Aj bez krytu.

 

 

Podstatne horšie ako vtáky sú na tom miestni obyvatelia. Lepšie povedané miestne ženy. Ich povinnosťou je zabezpečiť vodu pre rodinu a domácnosť. Znamená to pre ne, že musia zobrať všetky prázdne plastové nádoby a prejsť  k studni peši kilometrové vzdialenosti. Vystáť si radu a potom zdĺhavo naplniť všetky bandasky. Po tomto všetkom príde tá najnepríjemnejšia časť. Musia vodu odvláčiť domov vlastnými rukami, nohami a hlavami

HÁDANKA II.

 

 

Prečo tí ľudia sedia na tej prekrásnej slnečnej terase tak ďaleko v kúte?

 

GIBRALTARSKE OPICE

Gibraltarske bralo ako dominanta mini štátu Jej Veličenstva na juhu pyrenejského poloostrova je dostatočne známe a povedomie o ňom je, myslím si, dosť vysoké. Naopak bralo je nízke ale svojich niečo vyšše 400 metrov vytŕča impozantne. Poloha a tvar skaly sú ozaj pôsobivé.

Po dosiahnutí vrcholu sme sa ocitli v modrom svete. Stredozemné more, Atlantic a bozoblačná obloha nás obklopili blankytom. Opar zotrel čiaru horizontu a všade kam sme sa pozreli, bolo modro. Dokonca ani Afriku nebolo vidieť a to je len 14 km ďaleko.

Nie všetci vedia, že je to jediné miesto v Európe, kde žije kolónia divých opíc. Ako sa tam dostali, nikto nevie. Bezchvosté makaky  bežne žijú v Maroku a odtiaľ mohli do Európy prejsť. Celkom možný je aj prenos človekom. Kolónia je početná a má až 250 jedincov. Hneď ako sme vyšli na najvyšší bod brala, sme ich zbadali. Pohybovali sa po objektoch a konštrukciách v nádeji, že od ľudí dostanú nejaké sladkosti, hranolky alebo Colu. Kŕmenie je pokutované 500 librami a nikto neriskoval. Miestni ich oficiálne kŕmia prirodzenou potravou. Suché krovinaté bralo by takú tlupu z prirodných zdrojov neuživilo. Bez prikrmovania by asi boli nútení lúpiť v meste ako to poznáme u indických makakov.

Niektoré opice boli tak drzé, že sa promenádovali aj po schodoch

 

Pre mňa boli zaujímavejšie tie, ktoré sa držali v lesiku a na skalách. Celé rodiny sa venovali bežným spoločenským činnostiam. Napríklad hrám alebo vyberaniu vší z mohutného kožucha. Teraz v lete im bol asi na príťaž ale v zime ho určite ocenia. Bohaté osrstenie je viditeľné na prvý pohľad.

Jednému adolescentovi som sa mimoriadne páčil ja alebo môj foťák. Asi bol technický typ. Skôr asi rozmýšľal či sa dá fotoaparát zjesť. Bál som sa a tak som si ho viackrát omotal  okolo ruky. Nerád by som ho naháňal po celej dŕžave Jej Veličenstva.

Najzaujímavejší výjav nasledoval, keď som fotografoval matku s novorodencom. Pristavila sa pri nej iná samica. Vyzerala staršia. Najprv sa venovala jej kožuchu a nájomníkom v ňom.

Potom začali dôkladne prezerať novorodenca. Prezreli ho celého, hlavu, chrbát, brucho a končatiny. Potom sa venovali telesným otvorom. Ukázalo sa, že je to dievčatko. Prehliadka bola taká dôkladná, že vo mne skrsla myšlienka, že staršia samica je pôrodná baba alebo kmeňový šaman.

Malá opička všetko pekne strpela. Dobrý pacient. Nevydala ani hlások a ani sa nemykala.

Po zdravotnej obhliadke pokračovali v údržbe huňatých kožuchov a možno aj spolu klebetili ako sa na susedky sluší a patrí. 

 

P.S. Ten drzí jedinec na schodoch je moja milovaná manželka Andy

 

 

 

 

 

 

 

 

AKO MU ZOBÁK NARÁSTOL

Deformácie tela sú bežné v ľudskom aj zvieracom svete. Moderná medicína dokáže udržať ľudí nažive aj napriek takejto udalosti. Zvieratá v drvivej väčšine prípadov umierajú. Postarajú sa o to rodičia, predátori alebo sama príroda. Prekvapivý je preto pre mňa prípad Strakoša červenochrbtého s nevyvinutým zobákom. Od prvého momentu mi bol divný. Sedel na drôte posledného radu viniča vo vinohrade spolu s otcom a nemal zobák. Lepšie povedané mal mini zobák. Trochu ďalej sedeli jeho normálne vyvinutí súrodenci a striehli ponad blízke strnisko.

 

Čas od času sa vrhol z drôtu dolu za okolo letiacou korisťou rovnako ako rodičia alebo ostatní bratia a sestry. Nebol medzi nimi žiadny rozdiel v správaní. Je zvykom, že mláďatá vtákov vyžadujú potravu od rodičov aj po vyletení z hniezda. Postihnutý jedinec to však  nerobil. Vystačil si sám.

Na blízkom pokosenom poli si v pohode zháňal potravu a primerane sa mu darilo.  

pohľady z každej strany

 

Brat a sestra zobák riadnej veľkosti očividne majú.

Bol by zázrak keby som ho ešte v budúcnosti videl. Tajomstvo jeho prežitia alebo neprežitia zostane predo mnou asi ukryté.

 

G-SPOT

Existencia Grafenbergerovho bodu nebola preukázaná. Skrátene tiež zvaného G bod.  Sexuológovia celého sveta potvrdzujú a popierajú argumenty a dôkazy za a proti jeho existencií. Trvá to už od roku 1950.

 

Nie som sexuológ ale chcel by som k tejto polemike prispieť svojou troškou. Mne sa existenciu G bodu podarilo exaktne dokázať. Dokonca som ho odfotografoval. Nech sa páči.

 

TERITÓRIUM

Teritoriálne správanie zvierat je bežný model riešenia životných problémov. Spočíva v tom, že si jedinec zaberie nejaký priestor v krajine, v lese, úsek na rieke alebo potoku. Jedného dňa som fotografoval interakciu viacerých druhov vtákov na plytčine Neziderského jazera. Dominovala v nej Volavka popolavá, ktorá okato dávala najavo, že všetky ryby v jazere sú  súčasťou jej teritória a patria iba jej. Otravovala čajky, potápku a aj kormorána už pri malom  náznaku ich úspechu v love. 

V tom však priletela Beluša veľká a usadila sa vo vode asi 20 metrov od vtáka - teroristu. Bola podstatne urastenejšia a tak som si pomyslel, že došiel do rajónu väčší frajer a teror skončí.

Chvíľu to vypadalo, že obe strany dodržujú prímerie a lov oboch pokračoval. V tom sa na hladine objavila Užovka obojková. Nechápal som čo tam robí. Musela byť slepá.

 Netrvalo dlho  a Beluša si ju všimla. Potom to už šlo ako po masle. Zaútočila a zmocnila sa hada. Útok zaregistrovala aj Volavka popolavá a hneď dala najavo, že si nárokuje na úlovok. Beluša začala unikať vo veľkom oblúku s Volavkou v pätách. Hada mala omotaného okolo zobáku.

Volavka rezala oblúk a bola očividne rýchlejšia a Belušu doháňala. Nemyslel som, že to dôjde až do full contactu. Na moje prekvapenie Volavka priamo zaútočila a zrazila Belušu do vody. Útok už ďalej nepokračoval. Volavka však hada nezískala. Stačilo jej, že si ochránila rajón. Nezachytil som ako had dopadol. Na fotografiách útoku už nie je. Možno ho Beluša narýchlo prehltla alebo pri útoku zo zobáku vypadol. Keď nebol vážne zranený, možno sa aj oslobodil.

 

 

 

 

 

Jasné K.O. a víťazom je: Volavka popolavá